Než jí předám slovo, rád bych zdůraznil, že výlety jsou otevřené všem a pokud se chcete zúčastnit, jste samozřejmě vítáni. Ostatně nějaký nováček se objeví téměř na každém výletě...

Ako sme sa vpili do farieb
Sobota rano, nerusne Waterloo, antisocialna hodina 8:30 a zvoniaci mobil znaciaci len jedno: Meskam cele 3 minuty! Uf, myslim na to ako zohnat konsku davku kavy a zahlusit zvonenie v usiach z piatkoveho rozmareho pocucavania vinneho moku. Aaaaa, uz je to tu, skupinka neprehliadnutelna azda ako Gerlach zaodeta a zaobuta podozrivo neanglicky nie vzhladom na selektivnu neprisposobivost tomuto cool prostrediu, ale vysostne prakticko turisticky, co sa vidi nanajvys na pohladniciach z minulych storoci. Je tu Martin, Viola, Dan, ktorych poznam z predchadzajucich vy/uletov a zoznamujem sa s nasim mapocitacom a vodcom Honzom a par dalsimi sympatickymi osobkami.

Vyrazame. Moment po usadeni Martin vytiahne karty a vrhne sa na najblizsie volne okolosediacich nicnetusiacich. Ako vlak kraja krajinu a my sa vzdalujeme od virvaru a bzukotu velkomesta, na pery sa tlaci ludova mudrost, ktoru velkoryso Martinovi sprostredkuvame: Nestastie v hre- stastie v laske.

Vysadli sme, poobzerali sa a takmer cvalom sa vydali smerom k najblizsiemu kusku prirody- viniciam. Teda cvalom, nuz asi som poriadne mimo kondicku, ale postupne som zo seba snala 3 kusy zvrchnikov ospravedlnujuc nimi prepotene tricko. No a potom sa to stalo...Honza a Viola sa vydali na vyzvedy, ktoraze to je najmalebnejsia cesticka do srdca kopcov readingovskych. Po pol hodine sme presli snad 10 scenarov, co sa mohlo odohrat , ze sa tak dlho nevracaju, a najviac pravdou raziaci sa nam zdal ten, co mudrci maskuju latinou – In vino veritas. Veru, ktovie, kolko toho uz stiahli. Po fotografickej dokumentacii vinohradov i zvecnenia nasich aur sme sa rezko vydali na podboj krajiny to uchvatnej, rozlievajucej sa pod nasimi nohami ako onen mok, zlatistej, teplej a makkej jak zamat. Cesticka lemovana tym najpestrejsim a najfarebnejsim z prirodnych satov, sam festival farieb nam bol predostrety pod nohy a my, uchvateni a inspirovani vpijali sme sa do farieb a nechali farby vpit sa do nas.

Nasledovala obednajsia prestavka zahrnajuca ochutnavku vanilkoveho vina, nakladanych uhoriek, susienok a inych akostnych pozivatin, mnohorakost a mnohost ktorych by vystacila pre pripad nuklearneho ohrozenia v rozsahu 7 dni. Zlatiste slnko nas pohladzalo takmer do zabudnutia...ked tu zrazu rovno na nas po najstrmsom zraze vyrutil sa domorody zletily dochodca, culy jak ryba a preexponovane energicky. S prejavom najvyraznejsieho masoveho povzdychu sme nakopli nase telesne stranky zrychlenim v style trabanta a vydali sa dorazit tuto nekonecnu vypravu, ktora bola v tom case v svojej prvej tretine.

Kdesi v tom case a blizsie nespecifikovanej casti useku sme objavili jazero bohov, do oci bijuci klenot, ktor y niektori s menej poetickym naturelom oznacili za gyc, no taketo nieco! Obklopene desiatkami stromov sfarbenych vsetkymi farbami jesene zachytavalo ich odraz ako odtlacok atramentu na pijavom papieri zohnutom vo dvoje. Dokonalost sa zracila v originali i odblesku a chvilami sa zdalo, ze svet ostal stat len pre tych par chvil.

Po mnohom nadmernom usili sme dorazili na akysi vrch, dedicstvo National Trust a nechali sa uchvatit vyhladom na svet pod nami- ako by zanotili nasi predkovia- dedinkou v udoli. Dalsi proviant a skladanie hracky z kindervajcu podobnemu produktu sa uskutocnilo hned za tym. Cesticka z vrchu nas zviedla do utrob krajinky a nevedno ako dostali sme sa k nasej destnacii- miestnemu pubu. Po ochutnavke par napojov sa poniektori rozhodli urobit si top up a pekne sme sa rozrecnili, hlavne ti ukecani i v triezvom stave zacali naplnat konkurenciu perpetuu mobile a...tak dobre, mozem povedat, ze huba sa mi nezastavila. Vsetci si vyskusali zabavku nazvanu power ball, ktorej vlastnickou bola Viola a jej princip spocival v maximalnom vyuziti potencialu zapastia jednotlivca, co poniektori zneuzili natolko, ze dvihali napoje uz len tou druhou, zdravou rukou.

Po zotmeni sme sa rezko vydali na cestu na stanicu, ktoru obostieralo tajomno a dramaticno prekvapiva, inymi slovami tma jak v mechu a nevidela som na pol metra, co poniektori podnikavci (citaj Honza) vyuzili na zdemoralizovanie ducha i viery v dobre nocne vily mnohych z ucastnikov zajazdu.

Stanica otvorila naruc a poskytla nam spolocnika v podobe oddaneho pastierskeho psa, co s nami nastupil i do vlaku a sprevadzal nas po dalsiu zastavku, kde elegantne vystupil, co sme komentovali mudrymi pokyvmi hlav, ze veru to nerobi po prvy raz. No a potom sme sa uz v podriemkavani a makkom rozjimani nechali pohojdavat v rytme vlakoveho valcika do reality sobotnajsej noci. Len tie farby, tie farby sme v sebe uzamkli.