"Jarek Nohavica: Babylon je pre Londýn!
Tak čo chcete počuť? Na čo sa chcete opýtať? Máte problém s chlapmi? Chcete poradiť? Veď viete, že my pesničkári sme odborníci!
Pravdupovediac, ostala som trochu zaskočená takýmto privítaním od Jarky Nohavicu, na druhej strane opadla zo mňa akákoľvek pochybnosť a neistota. V tej chvíli, keď som sa pozrela do jeho vysmiatych očí, som vedela, že idem stráviť síce krátky, ale o to príjemnejší čas s človekom, ktorý ma už viac ako dvadsať rokov svojimi pesničkami dokáže rozplakať alebo rozosmiať.
Rozhovor s týmto večne mladým a sviežim pesničkárom sa uskutočnil len pár minút pred jeho prvým koncertom v londýnskom Poľskom centre, 18. novembra.

Rozhovor bude uverejnený na diskusnom serveri pre Čechov a Slovákov v UK, na www.pohyby.co.uk. Aký máte vzťah k internetu?
Internet nesmierne vyhovuje typu mojej osobnosti. Som rád, že som sa dožil tohto úžasného celosvetového komunikačného prostriedku, a nielen internetu ale aj mobilov. Internet využívam aj v kontakte s mojimi poslucháčmi. Za starých čias bolo zúfalé, kým od niekoho došla pošta. Dnes vďaka mailu komunikujem s celým svetom a odpovedám veľmi ľahko. Do Londýna som si nezobral laptop iba preto, aby som zase neprenetoval desaťtisíce korún.
Naviac doma nerád poskytujem rozhovor novinárom z tlačených médii, pretože sa pýtajú na veci, o ktorých si myslia, že by ich čitatelia chceli vedieť. Ale občas poskytujem rozhovory na online serveroch a tam prichádzajú priamo moji poslucháči a pýtajú sa priamo mňa, čo ich skutočne zaujíma a to nesprostretkovane cez novinára. To je obrovská výhoda.

Boli ste už v Anglicku? Čo máte naplánované v Londýne vidieť? Na ostrovoch som prvýkrát. Prichádzam na dva koncerty a pár voľných hodín venujem na zoznámenie sa s Londýnom. Len tak vstupne, pretože je to obrovské mesto a trúfnuť si, že sa dá za krátky čas spoznať, je zbytočné.
Prišiel som hlavne zahrať mojim blízkym. Neviem kto príde, ale tuším že mnohí z publika budú ľudia, ktorí už kedysi boli na mojom koncerte. Sú to tí, ja im hovorím aktívni, lebo sa neboja vydať sa do sveta. Potom chcem nakuknúť ako vyzerá mesto. Bol som sa už pozrieť na Oxford Street a trochu ma zaskočilo počasie. Zase by som nechcel nachladnúť iba preto, aby som prešiel celým Londýnom...

Vraj repertoár vyberáte až na poslednú chvíľu. Podľa nálady, atmosféry... Bude to aj tentokrát? Prišli ste v typicky anglickom zahmlenom upršanom dni, to nevyzerá najoptimistickejšie... Myslíte si, že budú smutky, čo? (smiech) Viete ale, medzi tým čo človek zahrá a čo zažije sú tak jednoduché väzby. Sama to poznáte. Je vám smutno a veselá pesnička vám urobí dobrú náladu, alebo smutná vás ešte viac rozosmutní. Takže neviem aký bude výsledok tohto londýnskeho počasia.
Každopádne mám na pódiu obrovský papier so zoznamom asi 90 až 100 názvov piesní, ktoré by som vedel zahral spamäti. Leží pod mojimi nohami a ja to vždy len tak očami preletím a vyberiem. Najskôr budem hrať piesne, nechcem, ale aby to znelo nafúkane, také tie reprezentatívne. Veď ľudia, ktorí prídu, ma vídavajú zriedka, tak im zahrám to najlepšie. Vyberať budem tiež podľa toho, kto bude sedieť v prvej rade. Pozriem sa do prvej, druhej a piatej rady a uvidím. Nechám sa inšpirovať. Možno ma to zavedie úplne inam.

Pesničky Osmá barva dúhy a Vlaštovko leť boli nedávno preložené do angličtiny. Budeme počuť aj angličtinu?
Nie, Niee (smiech).

Páči sa mi pesnička Babylon. Hodí sa presne na Londýn a na začiatky života v ňom.. Ocitnúť sa chcene či nechcene ako cudzinec vo svete, kde ničomu nerozumieme, nikoho nepoznáme... Pocity stratenosti, zmätenosti.... Kedy a kde sa stretávate vy s podobnými pocitmi?
K Babylónu sa viaže jedna zaujímavá historka. Všeobecne poviem, že som sa cítil často ako cudzinec. Možno je to jeden z najčastejsích pocitov moderného človeka. Nechce sa mi to veľmi podrobne popisovať v tomto rozhovore, ktorý práve vedieme. Skôr by sa tie odpovede nachádzali v pesničkách. Prečo, ako... To často ani ja sám neviem. Ale k tomu Babylónu. Keď som túto pesničku napísal, tak som takú tu demo verziu požičal kamarátke, ktorá odišla do Londýna. Hovorila mi potom, že chodila po Londýne, počúvala túto pesničku a nesmierne silno na ňu zapôsobila. Ja som prišiel včera, dnes som si prešiel kúsok Londýna a pred koncertom som si na hoteli zahral Babylon. Vtedy som náhle a s údivom pochopil, že som „génius" (smiech). Napísal som pesničku o meste, v ktorom som nebol. O pocitoch, ktoré som nemohol poznať. To je skutočne pesnička z Londýna. Bodka. A dnes tou pesničkou proste začnem.

Vedeli by ste žiť v zahraničí?
Čo je to žiť v zahraničí? Na stálo? Ja už nie. Pochopil som to v Amerike, keď som tam bol. Síce krátko, ale to stačilo, aby som pochopil, že už by som nemohol niekde zapúšťať korene. Sú miesta, kde rád pobudnem, lebo sa rád túlam svetom, ale niekde sa zabývať, to nie. Nedávno som sa rozhodol, že si postavím dom a zvažoval som kde. Mohol som si vybrať. Nakoniec som sa však rozhodol, že ostanem v Ostrave, kde som sa narodil, kde žijem a kde tie korene už mám. A z tej Ostravy sa môžem vydať do celého sveta, ktorý je vďaka tomu internetu tak malý. Ale môj domov je v Ostrave.

Vaše piesne sú vašim vlastným komentovaním diania okolo nás. Buď nás rozosmejú a uvoľnia, alebo naopak ostaneme zamyslení či až plačeme... Také dva extrémy. V akej nálade sa vy najčastejšie ocitáte?
To je práve to, že nie je najčastejšie. Píšem pesničky, akoby som kopíroval vlastný terén. Ako keď letí raketa a kopíruje krajinu. Presne tak skladám piesne, keď to trocha preženiem. Mňa skutočne na živote najviac baví jeho pestrosť. Na mojich náladách ma baví to, že sú rôzne. Vejár života je veľmi široký, od tej čiernej až po bielu a medzitým sú všetky farby.

Vy ste už krajanom spievali minulý rok v Chicagu. Splnila vtedajšia cesta vaše očakávania? Čo vás tam prekvapilo?
Amerika? Bola ste v Amerike? Nie? Tak tam choďte... Každému hovorím, že si tam musí zájsť osobne, že to sa nedá povedať. To je iný svet. Prišiel som tam na niekoľko dôležitýh vecí, rovnako ako aj tu a to som tu len chvíľku.
Každá krajina je iná a človeka napadnú iné veci. Je to banálne, ale v Británii nebola nikdy noha nepriateľského vojaka. A možno preto sú britské ženy, také aké sú. U nás v strednej Európe je to pomiešané....Nebudem hovoriť aké sú britské ženy. To je všetko, čo som chcel povedať (smiech). Sú veľmi milé, elegantné, ale sú iné ako tie naše v strednej Európe. Viete o čom hovorím.

Do Ameriky ste šli minulý rok, práve keď ste oslavovali 50 rokov. Dali ste si nejaké predsavzatia? V štyridsiatke ste prestali fajčiť, čo sa udialo po päťdesiatke?
Vlastne áno. A tesne predtým som prestal piť. A po päťdesiatke? To ste ma dostali. Nejako som o tom nepremýšľal. Čo som si dal k päťdesiatke? Je ešte niečo s čím by som mal skoncovať? No bolo by, ale s tým nechcem skoncovať (smiech).

Plánujete nový album? Čo vás čaká na budúci rok?
V týchto dňoch vyšiel v Čechách album Tešínské nebe. Nie je príliš môj, ale sú tam moje pesničky, ktoré použilo tešínske divadlo vo svojej rovnomennej úspešnej česko-poľskej revue. Na projekte o histórii nášho regiónu sa podieľala poľská aj česká strana a piesne sú spievané aj v poľštine, v preklade Renáty Putzlacher. Budúci rok ma čaká veľká práca. Sľúbil som sa ostravskej opere. K Mozartovmu výročiu v roku 2006 chcú uviesť premiéru Cosi fan tutte v češtine. Sľúbil som im, že im ju pretextujem, prebásním. Je to krásna opera, ale bude to práca skutočne ako na kostole. Nádherná a ťažká. Teším sa na to. No a medzitým si píšem pesničky, hádžem ich do batohu na chrbte a keď bude plný, tak niečo vydám. Teraz je ešte poloprázdny a niet sa kam ponáhľať. A budú tiež nejaké koncerty. Nič sa pre mňa nemení. Stále som ten, kto píše, skladá a spieva piesne.

Zhovárala sa Martina Kubániová
foto Radek Orsag

Comments (0)

Subscribe to this comment's feed

Comment

smaller | bigger

Subscribe via email (Registered users only)

I have read and agree to the Terms of Usage.

Write the displayed characters

Add Comment