Na prechode pre chodcov ma zaujal párik starčekov. Celý Londýn sa točil v bláznivom kruhu, len oni dvaja, akoby vystrihnutí z inej story tam stáli na ostrovčeku a trpezlivo čakali na zelenú. (Londýn rozhodne nie je miesto na prežitie romantickej staroby). Na ramene drobnej babičky spočívala ruka vysokého zhrbeného muža, ktorý sledoval panáčika, kedy zmení farbu. Pomyslela som si, že ju ochraňuje a podporuje ju, ale keď napokon panáčik ozelenel a obaja sa ťarbavo pohli, babičkine rameno slúžilo práve starčekovi ako opora pri ťažkej chôdzi. Druhou držal barlu.
Napadlo ma, že aj v živote je to ako s týmito starčekmi. Často sme ako tá babička zničení, zranení, fyzicky alebo duševne zostarnutí. Máme pocit, že sme už na nič, nikomu nemôžeme už nič poskytnúť, nič dať a zdá sa, že by sme my sami potrebovali pomoc. A pritom za nami sú takí, čo sú na tom omnoho horšie a práve naše rameno im môže byť záchrannou barličkou.

Andrea Janotková

Comments (1)

Subscribe to this comment's feed

mpolo said:

March 21, 2007, 17 : 53 Votes: +0	Výstižný a pravdivý postřeh ze života. Pro mne je nejstrašnějším pocitem v životě pocit nepotřebnosti a osamění, absence lásky. Šťastný člověk který může celý život milovat a být milován, má pro co žít, má smysl života a to je nádherné.
	report abuse vote down vote up

Name

Comment

smaller | bigger

Subscribe via email (Registered users only)

I have read and agree to the Terms of Usage.

Write the displayed characters