|
LET FR2314 |
|
|
|
Wednesday, 11 April 2007 |
 Do lietadla som nastúpila medzi prvými a vybrala som si miesto v prednej časti. Len aby som už bola v Londýne. Nechcelo sa mi nadväzovať rozhovor ani s dievčaťom, (pravdepodobne au pair) ktoré sedelo pri okienku, ani s tmavovlasou ženou, ktorá ma práve oslovila, či mám voľné a zjavne chcela pokračovať. Trochu som sa odvrátila, aby som jej naznačila, že si mienim zdriemnuť. Táto zhruba päťdesiatnička sa však nedala odradiť a s maďarským prízvukom sa pustila do vysvetlenia cieľu jej cesty. Určite je to mamička, ktorá ide pozrieť do Londýna svoju dcéru. Tá pracuje tiež ako au pairka alebo nanny.
,,Idem za dcérkou. Robí v jednej rodine au pairku, počkajte, ako sa tá časť volá?...“ Potvrdila moje predpovede a ja som sa len pre seba pousmiala, ako viem odhadnúť ľudí. Hoci bola sympatická, odpovedala som jej za každým veľmi stručne, aby to pochopila, že sa mi chce taaaak veľmi spať... no a aby som nepôsobila nezdvorilo, dala som jej jedinú otázku pred tým, ako sa od nej definitívne otočím a nekompromisne zavriem oči. ,,Máte len tú jednu dcéru?“ spýtala som sa teda.
Odpoveď som však nedostala. Jej už aj tak dosť smutná tvár menila každým zlomkom sekundy podobu. Ticho, akoby matka v mysli rátala počet detí, alebo má snáď výpadok pamäte? Stále nič... Váha?
,,Mám, ehm... mala som.... na okraji očí sa jej vytvorili priezračné jazierka, ktoré sa už už chceli vyliať z koryta.
,,To ma mrzí,“ obrátila som sa pre zmenu celým telom k nej a pohladila som ju po pleci, lebo ma to skutočne mrzelo. Mrzelo ma aj to, aká som bola sebecká, a ona tak veľmi volala o rozhovor.
,,Mal mať o mesiac dvadsaťdeväť, keď sa to stalo... Pred dvoma rokmi... Zrazilo mi ho auto. Ale to sa už korytá preliali a slané potoky si razili cestu po vráske na líci.
Bol to dobrý chlapec. Nefajčil, nepil, neflákal sa s kamarátmi... Trhane rozprávala a ja som jej chcela povedať, že to bude dobré, ale nebude...
Trasúcimi rukami sa pokúšala otvoriť medailón, ktorý jej visel na zlatej retiazke na krku. Tušila som, koho nosí tak blízko srdca a keď sa jej to napokon podarilo, z medailónu sa usmieval sympatický mladík plný života. Bolo ťažké uveriť, že už nie je medzi živými. Na druhej strane otvoreného medailónu mala dcéru. Pekné usmiate dievča oproti svojmu bratovi. Tá jej ostala...
Porozprávala mi podrobnosti hlúpej nehody. Bolo do plaču pri predstave, že kvôli mobilu, z ktorého volala žena počas jazdy autom a nevšimla si mladého bicyklistu, zhasol jeden pekný život.
Utrela si slzy, vydýchla, akoby sa odrazila od mostíka a ide ďalej. Ťažko, ale ako hovorila, musí sa s tým zmieriť, asi to tak malo byť...
Z lietadla sme vychádzali spolu, lebo ma poprosila, aby som jej pomohla na letisku, kde ju už bude čakať dcéra. A keď ju vyobjímalo plavovlasé dievča, naše cesty sa navždy rozišli. Vchádzala som do vlaku, potom do metra a napokon som sa so svojim veľkým batohom trmácala Londýnom. Pred očami som mala ešte stále toho mladíka, ktorý tu mohol byť a nie je. Aký je život prchavý. Náhle som pocítila radosť, že som živá, že v Londýne práve neprší ale ma víta prvé jarné slniečko.
Andrea Janotková
Tento článek je v sekci: Blog a
kategorii: MyBlog
|
|
Články - Seriály 
Subscribe to this comment's feed