Dieťa zvané nádej - 1/6 poviedka

Františka sedela v autobuse a pozerala sa von oknom.  Aj napriek tomu, že bolo nepríjemné jesenné počasie, sychravo fúkal vietor a do toho ešte aj mrholilo, sa Františka  usmievala. Išla od lekára. Je tehotná. Konečne sa im to s Matúšom podarilo. Prameň vlasov si dala do úst a usmievala sa pri predstave, ako zareaguje Matúš, keď mu to povie. Chlap ako hora, drevorubač, ale vo vnútri maslo a med. {readmbsp;

        Večer, keď prišiel Matúš z roboty, Františka mu nabrala do taniera polievku a keď ju zjedol, postavila pred neho plný tanier krupičnej kaše s maslom a medom.
“Grííísova kaša,” povedal Matúš a usmial sa doširoka, “dúfam, že si navarila aspoň plný hrniec, veď vieš, ako ju mám rád.”
“Navarila”, povedala Františka a pohladkala Matúša po vlasoch, “musíš byť silný, aby si ma vládal na rukách nosiť, lebo teraz trošku priberiem …, najbližších deväť mesiacov.”
Matúš vyvalil na Františku veľké oči, Františka mu zobrala ruku do svojej a priložila mu ju na svoje brucho.
“Budeme mať bábätko, Matúš, som tehotná,” povedala Františka ticho.
Matúš sa zviezol na kolená. “Žena,” zašepkal, “žena moja,” chytil Františku za boky  a začal ju bozkávať na brucho, na ruky.
“O dva týždne idem na kontrolu, to mi už vypíše aj materskú knižku,” povedala Františka, ale Matúš ju stiahol dole, k sebe, na kolená. “Budeš matka ...,” zašepkal jej do uška a silno ju objal. Františka vedela, prečo ju objal a nechce ju pustiť, vlastne to už aj počula a cítila na svojom ramene. Matúš plakal, plakal od štastia, ale podľa Matúša poriadny chlap nikdy neplače, a tak Františku objímal, aby jej mohol plakať na ramene.
“Matúško, Matúško môj,” šepkala Františka a hladkala ho po vlasoch a on ju stískal tými jeho mocnými rukami.
“Bude to Johanka,” povedal Matúš tíško.
“A keď to bude chlapec?”
“Bude to Johanka,” pokračoval Matúš ticho, “bude krásna ako ty a bude mať dlhé čierne vlasy.”
“Ľúbim ťa, ty môj Nostradamus,” zašepkala Františka a pobozkala Matúša do vlasov.
Večer sedeli na sedačke zakliesnení do seba a rozprávali sa, čo všetko musia stihnúť urobiť dovtedy, kým sa Johanka narodí. A ako tak Matúš rozprával, zrazu sa zasekol a potom prehodil: “A hneď zajtra zasadím hentam na lúke, vedľa domu, smrek a potom každý rok ďalší a ďalší.”
“A čo keď budeme mať päť detí? O desať rokov máme za domom les,” povedala Františka so smiechom.
“Tak vysadím aj celý les a keď sa naštvem,” pozrel sa Matúš na Františku prižmúrenými očami, “tak aj dva .”
 V telke bežali práve správy. “Zatiaľ neznámy vírus zabíja na Tichomorských ostrovoch, za obeť mu padlo už tridsaťšesť mužov…..”
“Vypni to,” povedala Františka a ešte tuhšie sa pritúlila k Matúšovi.

Keď šla Františka o dva týždne k doktorovi, tak v novinách nepísali o ničom inom, len o chrípkovej epidémii a koľko ľudí, predovšetkým mužov, na ňu zomrelo a kde sa už chrípka objavila. Úmrtia hlásili skoro z celého sveta. Ázia, Afrika, Amerika, Austrália, Európa a každý deň to bola ďalšia a ďalšia krajina. Mŕtvych už rátali na tisíce.

“Tak, ako mamička”, privítal Františku gynekológ so smiechom, “všetko v poriadku??? Áno? A prečo ste taká nervózna? Smiať by ste sa mali.”
“Veď sa aj, ale…,” povedala nervózne Františka.
“Ale?” spýtal sa zvedavo gynekológ.
“Ja stále nič necítim, nič, žiadne pohyby,” povedala dosť smutne Františka.
Doktor sa zasmial, že sa musel až na druhú stranu otočiť, “ale mamička, veď ste ešte len v druhom mesiaci, prvé pohyby budete cítiť až v dvadsiatom týždni, len pokojne, pokojne.”
Keď jej podával materskú knižku a fotku z ultrazvuku, kde bolo vidieť len malý búrsky oriešok, Františke sa až ruky triasli. Ani si ju neschovala do kabelky, len keď vyšla von, pritlačila si ju na hruď a celou cestou domov takto sedela. Po lícach jej stekali slzy, ktoré sa snažila zakryť do vreckovky. Koľko sa predtým nasmútila, natrápila a naplakala. Už ani nedúfala a teraz si pritláča na hruď materskú knižku a prvú fotku svojho orieška. Večer, keď prišiel Matúš z roboty, ešte len odparkoval svoj traktor, Františka už stála vo dverách, v jednej ruke materská knižka a v druhej fotka. Nebol schopný slova, len tam stál a pozeral sa na najväčší poklad na svete, veľkosti búrskeho orieška.
Tak ako bol, mokrý a špinavý, zobral Františku na ruky a odniesol ju do kuchyne. Posadil ju na kuchynskú linku, odhrnul jej vlasy z tváre a hovorí: “Myslíš si, že má ten náš oriešok dostatočne odolnú škrupinku?”
Františka si dala prst do úst, oči vyvrátila dohora, pokývala hlavou na znak súhlasu a povedala: “Uhm, myslím, že má.” Doširoka sa usmiala, objala Matúša okolo krku a dodala: “Poď do vane, pekne si ťa umyjem.” “Ešte musím íst hydinu obriadiť,” povedal Matúš a pobozkal Františku na nos.
“Nemusíš, ja som všetko urobila a vaňa je už napustená, čaká len na teba,” vrátila mu bozk na nos, zoskočila na zem, zobrala ho za ruku a viedla ho do kúpeľne.
Vtom niekto buchol vchodovými dvermi a zasvietil na chodbe.
“Matúš, Františka, kde ste, Matúš?” Matúšova mama kričala na chodbe: “Matúúúúš!”
“Tu sme,” povedal Matúš nahlas a otvoril dvere na kuchyni.
“Jáááj, bože môj,” lamentovala Matúšova mama, “už je to tu, už je to tu, Sodoma Gomora sa na nás valí, Ondrejíčka, ten právnik z mesta, čo tu má chalupu, dnes zomrel. Vraj tá nová chrípka. Spadol na schodoch do obchodu a hotovo. Aj jeho žena povedala, že mu nič nebolo a vidíte. A aj v Runnom (Nitrianské Rudno) vraj nejaký zomrel. Sadol si do krčmy, pozdravil kamarátov, zhlboka sa nadýchol a zvalil sa mŕtvy na stôl. Čo, vy nepozeráte správy?” A už aj utekala do obývačky a zapla televízor.
V správach bol práve živý vstup z ulíc niektorého mesta. Moderátor rozprával o počte obetí: “Včera to bol jeden prípad z Komárna a dnes ich je šest. Koľko to bude zajtra? Čo robí vláda? Podnikla už nejaké kroky? Máme vôbec nejaké rúška v rezerve? A čo očkovacie látky? Má vôbec premiér odvahu predstúpiť pred kameru a prehovoriť k národu? Zdenko Obetavý, televízia ….” a kamera zobrala ľudí na ulici. Niektorí mali na tvári rúška, ale väčšina mala cez tvár prehodený len šál alebo nejakú šatku. Potom strih a zábery na plačúce matky, manželky a deti po prvých obetiach chrípky. Hneď potom správy zo sveta: Čína, denne viac ako tisíc obetí, Rusko, len včera 350, USA, do dnešného dna 10 500, Ukrajina, dnes bolo nahlásených viac ako 450 obetí. Od vypuknutia epidémie na celom svete zahynulo na novú nebezpečnú chrípku už viac ako 250 000 ľudí, prevažne mužov.
“Bože, ja mám strach,” povedala Františka a silno sa pritiahla k Matúšovi.
Od toho dňa každý večer vyčkávala Františka Matúša. Čakávala ho na schodoch, v ruke vždy nejaká maškrta, privinula sa k nemu, pobozkala ho a potom vždy vyvoniavala jeho bundu okolo krku. Milovala tú vôňu, jeho pot zmiešaný s pachom benzínu a dreva. Privádzalo ju to doslova do vytrženia. Zhlboka sa nadýchla, že až v podbrušku ucítila vibrácie, potom chytila Matúša za uši a so smiechom na perách povedala: “Tyyyy jeden čertisko!”
O týždeň neskôr vyhlásili všetky krajiny prostredníctvom Bezpečnostnej Rady OSN stav najvyššieho ohrozenia, celosvetovú pandémiu. Skoro vo všetkých krajinách bol zároveň vyhlásený aj výnimočný stav, lebo na uliciach ležali tisíce mŕtvol, ktoré nemal kto odpratávať, ľudia podliehali panike a začali rabovať obchody, streľba sa ozývala z ulíc skoro pravidelne, zabíjali sa len preto, lebo si niekto kýchol na ulici. Namiesto poriadku zavládla v uliciach anarchia.
Františka s Matúšom boli vo svojom dome na lazoch v Čavoji od tohto sveta uchránení. Boli príliš ďaleko v horách a navyše v radostnom očakávaní. Akoby žili v izolácii, len pre seba.
Niekto prišiel na motorke. Františka otvorila vchodové dvere a na dvore stál jej brat Jozef.
“Františka,” Jozef sa na chvíľu odmlčal, “otec …. zomrel.”
V noci nevedela zaspať, len sa prehadzovala zo strany na stranu. Mala strach, neskutočný strach, mala pocit, že sa niečo stane, až ju začalo od zimy triasť ako osiku. Pritiahla sa k Matúšovi, ľahla si mu na hruď a počúvala, ako dýcha a ako mu bije srdiečko. Rozplakala sa, celkom tíško a potom zaspala.
Večer, keď prišiel Matúš z roboty, Františka ku nemu podišla, objala ho a vraví mu, “Matúš …. tvoj otec dnes…..” nedopovedala.
“Už viem, idem dole, do dediny za mamou.”
“Veci máš nachystané na posteli,” povedala smutne Františka a pozorovala Matúša, ako kráča do domu so zvesenou hlavou.
Keď sa vrátil, bolo už dosť neskoro. Ani nešiel dnu, len sa vyzliekol do tielka, zobral tú najväčšiu sekeru a začal rúbať  tie najväčšie a najprerastenejšie kusy dreva. Nekričal pri tom, nenadával, len trieskal sekerou do dreva. Bola to beznádej, bezmocnosť, mužský plač bez jedinej slzy.
Františka stála ticho vo dverách, zabalená do deky a pozorovala Matúša. Po takých desiatich minútach, keď len zaťal sekeru do kláta a držiac ju stále oboma rukami zhlboka dýchal, pristúpila ku nemu, prehodila mu deku cez plecia a povedala: “Poď už dnu, lebo mi ešte prechladneš.” Matúš zobral Františku na ruky a odniesol ju do domu. Sadol si na gauč, Františku si posadil na kolená a tam sa objímali. Šepkali si, že bude dobre, že oni majú pre koho žiť, načo Matúš položil tú svoju obrovitú mozoľnatú ruku na Františkino brucho a ticho povedal: “Počuješ, Johanka? Máme ťa radi a už sa ťa nevieme dočkať.”
O dva dni Františka práve zamiesila na koláč, jablkový s makom, keď začula traktor. Pozrela na hodiny. “Dnes nejako skoro,” povedala si sama pre seba, ale vonku celý deň lialo, tak asi preto. Len si oprášila ruky od múky a vybehla von. Traktor práve zašiel do dvora a za sebou ťahal drabinu upletenú z konárov. Na drabine ležal Matúš. Horár si dal dole čiapku a pritlačil si ju na hruď: „Úprimnú sústrasť, Františka.”
“Niééééé,” vykríkla Františka a rozbehla sa k Matúšovi. Z oblohy sa spustil silný lejak a Františka sedela na drabine vedľa Matúša, jednou rukou ho hladila po mokrých vlasoch a druhou si pritláčala svetrík na tvár, aby aspoň trošku  stlmila svoj nárek.
Chlapi odniesli Matúša do domu. V kuchyni spojili dva stoly a položili ho na ne.
“Pomôžeme ti?” spýtal sa horár, ale Františka len pokývala hlavou, že nie. Sadla si na stoličku, plakala a nechápavo krútila hlavou. Potom vstala, rozkúrila v peci, Matúša vyzliekla, poumývala, odtiahla ho do izby a tam na posteli ho obliekla do obleku. Františka sa prezliekla tiež a zostala stáť pri posteli.
“Matúš, bože môj, Matúš,” neudržala sa a zviezla sa na kolená, “oži, Matúš, oži,” hovorila plačom, “alebo si ma zober so sebou.”
Matúšovi sa zviezla ruka a spadla rovno Františke do lona. Františka sa prekvapene pozrela na posteľ, utrela si slzy, chytila Matúšovu ruku a povedala: “Máš pravdu, Matúš, Johanka.” Vstala a išla dolu do dediny k mame a za starostom.
“Už som počul o Matúšovi,” povedal starosta, “úprimnú sústrasť, Františka.” Vypísal všetky formality a nakoniec vraví: “Františka, pohreb bude v sobotu o jednej. Matúš je už dvanásty tento týždeň, bude to spoločný pohreb. Máš ho ako priviezť do dediny? Môžeš aj na traktore a keď už pôjdeš dole, nezastavila by si sa u Milčíkovcov, lebo Petra nemajú ako doniesť. Ďakujem, Františka, mám toho toľko, že nestíham všetko.”
V sobotu Františka vyložila celý pláťak čečinou a s bratovou pomocou naložili Matúša na vlečku. Postupne nakladali ďalších, keď prišli na cintorín, tak ich na vlečke bolo sedemnásť. Už aj starosta bol medzi nimi. Farár mal rozlúčkovú reč a postupne jedného za druhým spúšťali do jamy. Keď prišiel rad na Matúša, Františka ho ešte chytila za ruku, pritlačila si ju na brucho a zašepkala? “Máme ta radi, Matúško.”  O týždeň pochovali brata, bratova žena odišla k svojej mame, a tak si Františka zobrala mamu k sebe na lazy.