Zatknutý v Londýne

                                                                                                                            .

..alebo ako ľahko sa je dostať do väzenia, keď si nedávate pozor pri platení.

Stalo sa to asi tak pred troma rokmi, bol vianočný podvečer a ulice Londýna bolí plné ľudí.Všetci ako z filmu behali z obchodu do obchodu a snažili sa na poslednú chvíľu nájsť ten vhodný darček. Pár dní pred Vianocami sú ulice všade plné, ale v Londýne, to platí dvojnásobne. Ja som sa potuloval po Oxfordke a ako ostatný som sa snažil minúť ešte posledných pár libier, čo boli vyčlenené akurát na takéto nákupy. Vedel som, presne kde idem a musel som si švihnúť, lebo Argos zatvárali za hodinku.
Objavil som tam zlatú retiazku na ktorú bola zľava ktorá sa nedá prehliadnuť.
Kedže v Anglicku je asi najoblubenjší šport nakupovanie a nie len angličania podľahli tomuto akože športu tak som neodolal.
Platil som piatymi dvadsiatkami celkom milej a mladej černoške pri pokladni.
Peniaze si vzala, po chvíli odbehla a vrátila sa asi s vedúcou. Tá mi začala slušne ale dosť rýchlo niečo vysvetľovať. Nerozumel som jej, tak som sa jej spýtal či to nemôže zopakovať.
Zrazu som pochopil že hovorí o falošných bankovkách a asi tým naráža na mňa. Držala v ruke presne tie peniaze, čo som dával tej milej černoške, ktorá sa mi už v tej chvíli taká milá nezdala.
Vysvetľoval som jej, že to je nemožné, že by boli falošné, pretože peniaze som vybral priamo z banky. Nedali sa presvedčiť, tak som chcel aspoň peniaze späť. Ale žiaľ toto želanie mi nechcela splniť, ale ak chcem na oplátku mi ponúkla že môže zavolať políciu. Súhlasil som. Predsa jej len tak nenechám sto libier !

Keď dorazila polícia, obchod už zatvárali. Polícia sa ma pýtala tie bežné otázky ako kde bývam, čo robím v UK, kedy som prišiel, odkiaľ som a všetky veci ktoré som už povedal vedúcej pri pokladni.
Čakal som že to bude všetko a pri najhoršom prídem o sto libier. Žiaľ, mýlil som sa. Na koniec podišli ku mne obidvaja policajti a začali niečo odrapkávať. Ešte skôr ako mi nasadili putá som pochopil, že mi čítali moje práva. Keď ma viedli cez tu preplnenú Oxfordku, s rukami za chrbtom a s putami na nich, cítil som sa... no zvláštne. Vravel som si že toto mi nikto doma neuverí a zároveň som mal strach že Vianoce strávim s bezdomovcom alebo s opitým fanušíkom futbalu ktorý si ma pomýli s futbalovou loptou.
Na stanici mi kompletne prezreli všetky veci. Urobili výter kvôli DNA ( výter z úst podotýkam, žiadne erotické hry sa nekonali ! ) Zobrali odtlačky prstov ( to bola celkom sranda ako Ipod Touch) a nakoniec šupli do malej miestnosti s jedným kovovým záchodom, umývadlom a posteľou. A aby som nezabudol samozrejme že sa ma spýtali či nechcem právnika, ako inak.

Toho som nepotreboval, no aspoň som si to myslel, ale keď po 6 hodinách ( čo bola večnosť ) sa nič nedialo rozhodol som sa konať. Zavolal som na policajta a povedal, že som zmenil moje rozhodnutie a chcem právnika. Po hodine mi prišli oznámiť že urobia so mnou výpoveď na pásku a potom ma hneď pustia. Paradoxne, právnik bol akurát v tej chvíli na telefóne ( snáď ste si nemysleli že príde osobne, o polnoci, kvôli nejakému Slovákovi ). Tak som ho hneď zrušil, že už mi ho netreba lebo práve mi povedali, že ma už pustia. A tak aj bolo.

Ráno som bol opäť na slobode.
A to všetko len kvôli tomu že som platil falošnou dvadsať librovou bankovkou.

A ešte postrehy na koniec :
- zvyšných osemdesiat libier mi vrátili
- záznam v registri trestov nemám žiadny
- boli celkom milý a ponúkli mi čaj ( typický angláni )