Lavička

Postavili ju tam preto, lebo hneď vedľa nej, postavili velikánsky obchod aj s parkoviskom, tak aby si tí ľudia, čo tam budú chodiť, mali kde svoje utrmácané telo nachvíľu odložiť. Ale ľudia si tam neodkladali len svoje telo, ale všetko čo ich ťažilo, alebo tlačilo v rukách, alebo na srdci. Niekedy tam, na tej lavičke sedela stará teta, ktorá mala viac rokov v dôchodku, ako ja do dôchodku a rozprávali sa o tom, čo bolo. Inokedy mladá mamička, čakateľka, ktorá si tam, na tej lavičke odložila svoje veľké brucho, a keď už to brucho nemala, tak si tam sadla, lebo ju už nohy boleli z toho prechádzania sa s kočiarom, v ktorom mala svoj poklad, ktorý len čo ho nohy trošku poslúchali, už aj sa okolo tej lavičky mrvil a chytal a pokúšal sa ju posunúť, ale nedala sa potvora jedna lavičkovská, aj oni sa rozprávali, ale o tom, čo bude. Potom pri tej lavičke postavili novinový stánok a ľudia, ktorí si kúpili noviny, alebo časopisy, si sadli na tú lavičku a čítali jej a čítali. Koľko krát sa stalo, že pri tom čítaní tá lavička zaspala a zobudila sa až v noci, keď bolo ticho? Vtedy sa vždy zľakla, až jej v doskách zaprašťalo. A keď pri tej lavičke zriadili zastávku MHD, bola lavička v siedmom nebi. Bolo že to ľudí stále okolo. Neustále sa jej niekto dotýkal, hladkal, sedel na nej, alebo si na ňu odložili nákup, z toho velikánskeho obchodu. Vtedy bola tá lavička krásne zelená, v slnku sa prenádherne leskla. Raz rýchlo vystúpil z autobusu taký starší pán a sadol si na tú lavičku a čakal. Čakal, až sa autobus pohne, lebo vtedy najviac hučí a okolo nie je nič počuť. Ten starý pán si len potreboval, s prepáčením prdnúť. Ale ako! Chuderka lavička, až jej tá krásne sviežo zelená farba stmavla o dva odtiene. A raz, keď bolo také teplo, že sa jej až dosky od tej horúčavy ohýbali, šiel okolo tej lavičky jeden pán, ani starý, ani mladý, taký akurát. Pri lavičke zastal, pozrel sa ňu, pozrel do slnka, sadol si, oprel sa, sklonil hlavu a zatvoril oči. Všetci si mysleli že spí a on zomrel. Tam, na tej lavičke. Len tak. Z ničoho nič, za bieleho dňa. Chuderka lavička. V noci, keď sa spustil dážď a nikde už nebolo ani živej nohy, tak sa tá lavička pustila do plaču. Ale do takého plaču, až sa jej po doskách kotúľali kvapky veľké, ako perly. Asi jej to prišlo ľúto a ešte k tomu jej zabudli z operadla dať dolu aj tú odpornú žltú pásku s nápisom nevstupovať.

Jedného krásneho rána, keď z lavičky ešte nestihla odtiecť všetka ranná rosa, sa ten velikánsky obchod zatvoril, lebo vraj doňho prestali chodiť ľudia. Keď zatvorili obchod, odniesli aj stánok s novinami, presťahovali autobusovú zastávku a nastalo ticho. A vtedy beda. Vedľa za cestou, otvorili diskotéku. Vytrpela si vtedy tá naša lavička toho až - až. Bolo že to kopancov, rozbitých fliaš, koľko krát ju bodli ostrým nožom, ale lavička sa držala. Už teda nie je zelená, a aj trošku popráskaná, ale stále ešte svieža lavička, ktorá rada na svojich doskách usadí unavených pocestných. A možno usadí aj vás, keď pôjdete okolo. Veď jej netreba veľa. Stačí si len sadnúť a rozprávať sa.

A keď budete potrebovať, možno vás aj počičíka vo vašich snoch.