Čarovná babička - poviedka

          Autá trúbili, gumy pískali a babička len podskakovala na mieste. Prišlo mi jej ľúto, tak som to prekľučkoval pomedzi tie autá, zosadol z bicykla, zobral babičku pod pazuchu, zastavil premávku a previedol babičku na druhú stranu. Lenže na druhej strany cesty bolo zábradlie vysoké skoro jeden meter a babička bola malá, len o niečo vyššia od toho zábradlia, tak som ju zobral na ruky a preložil na druhú stranu toho zábradlia, ako kilo múky.  Jáj, ako mi pišťala do ucha, že sa ona bojí výšok. Vravím jej, “babička, ale vy nemôžete takto chodiť krížom cez cestu, veď vás tie autá môžu zabiť,” ale ona sa mi len uprene pozerala do očí, usmievala sa a po  celý čas sa ma držala jednou rukou za ruku a druhou mi ju hladkala, nakoniec sa ma spýtala, že čo by som chcel za odmenu za to, že som ju previedol na druhú stranu cesty a ešte aj preniesol  cez zábradlie.
“Nič babička, nič, len si dávajte pozor nabudúce.”
“Vieš ty čo,” prehovorila zrazu babička, “želaj si niečo, čokoľvek a ja ti to splním.”
Zasmial som sa nahlas, “prosím?” stiskol som jej ruku, “vy mi chcete splniť akékoľvek moje želanie?”
“Áno, želaj si čo len chceš, peniaze, šťastie, lásku, auto, dom, všetko ti splním. Všetko môže byť tvoje, stačí si len priať.”
Ešte som sa stále smial, “keby som vedel, že ste naozaj čarovná babička, tak si vás zoberiem domov a už vás nikomu nedám. Ale ja už musím ísť do práce. Naozaj, je mi to ľúto, že sa nemôžeme ďalej rozprávať,” a vyslobodil som si ruku z babičkinho zovretia.
“Želaj si čo len chceš,” pokračovala babička ďalej, “môžeš mať všetky peniaze sveta, alebo všetky ženy sveta, stačí si len priať.” Keď to hovorila, už som sedel na bicykli, otočil som sa a vravím jej, “už mi naozaj nič ku šťastiu nechýba, len aby sa všetky  ženy sveta do mňa zbláznili.” Babička sa usmiala a ruky roztiahla doširoka, ja som sa oprel do pedálov, ale babička ešte za mnou niečo zakričala, rozumel som len, “ale nezabudni, že to…,” potom zatrúbilo nejaké auto a už som nič nepočul. Musel som smiať, lebo som si spomenul na Bohouša z Kurvahošigutentág, na tú jeho repliku, teta, stará, malá. Presne to sedelo na tú babičku.
       Za prvou svetelnou križovatkou na mňa začalo vytrubovať nejaké auto čo išlo vedľa mňa. Ohradil som sa, že idem po ceste pre cyklistov a ukázal som vodičke prstami na oči, že sa má poriadne dívať na cestu, ale ona ďalej trúbila a keď som sa opäť na ňu pozrel, tak mi kývala, škerila sa na mňa, ako blbá a posielala mi pusinky. Na prvej svetelnej som jej ukázal prostredník a prešiel som križovatku na červenú, aby som jej ušiel.     

“Hej ty, stoj, stoj!” Počujem za sebou niekoho kričať, otočím sa a policajti na bicykloch uháňajú za mnou. Zahrešil som, ako pohan a zostal som stáť. Naposledy ma chytili na červenej pred tromi mesiacmi, vtedy to bolo bez pokuty, ale ak ma chytia do pol roka opäť, už sa pokute nevyhnem. A tak to teraz bude za tridsať libier. Boli dvaja, policajt a policajtka. On hneď spustil, že som išiel na červenú, ale ona len ku mne podišla, povedala mi, že si mám dávať väčší pozor na ceste, opravila mi golier na bunde, pohladkala ma po líci, do ruky mi dala vizitku s jej telefónnym číslom a perami povedala, tak aby to nepočul jej kolega, “ajem Džejn, báj, Džejn, nezabudni” a pustila ma preč bez pokuty.     

Ako som len vládal, som odtiaľ ťahal preč, ale potom som zastavoval aj na oranžovú, nieto ešte na červenú. Keď som zastavil pred prechodom pre chodcov, zrazu z neho ku mne pribehla taka cica-mica krásavica a vraj, “háj, havárja, ajem Donna, máš rád červené víno? Ponáhľaš sa do práce?” No prchal som, ako blázon, nepozeral som sa do prava, do ľava, len som ťahal. Ale keď som na kruháči zastavil vedľa autobusa a na ňom sa otvorili dvere a taká obrovská černoška za volantom na mňa najskôr žmurkla, potom prehodila, “ahoj fešák, ty máš ale krásne  fáro, nechceš ma previezť?” a poslala mi pusu, skoro som spadol na zadok. Autá, neautá, červená, nečervená, hnal som sa do práce, ako blázon. 

   A zákazníčka, ináč hnusná lakomá xantipa, zrazu za mnou príde s veľkým podnosom, “doniesla som ti čajík a niečo malé na zahryznutie, keď to spapáš, prines podnos do kuchyne, budem ťa tam čakať,” koketne sa na mňa usmiala a zmizla v dome. Celý deň som z pivnice nevyliezol, ani na záchod mi nebolo treba a dvere som pre istotu zamkol. Z práce som sa zastavil u kamaráta, bol som sa mu vyžaľovať z dnešného šoku, trošku sme popili, takže domov som už na bicykli ísť nemohol a šiel som autobusom. Bola už skoro polnoc, ja som sedel hore na poschodí a tupo som hľadel na autá pod nami. V tom si ku mne prisadla krásna žena, vyzerala asi tak, ako TY, ty čo to práve teraz čítaš. Oprela sa rukou o moje plece, druhou ma chytila za stehno, “ahoj, dovolíš mi, aby som si ťa odviedla domov a tam sa navečerala z tvojho bruška? Ale predtým si ťa krásne osprchujem, aký máš radšej sprcháč, kokosový, alebo vanilkový? Veríš v lásku na prvý pohľad?”
         Neviem či to bolo tým alkoholom, ale ja som sa nedokázal ani pohnúť. Len som tam sedel a gúľal očami, ako Forest Gump. Ona zobrala moju ruku do svojej a strčila mi ju do výstrihu, “cítiš to teplo?” šepkala mi do ucha. Jej ruky ma hladili po celom tele, jej pery a zuby som cítil na svojom uchu. Práve mi žužlala ucho, cítil som, ako mi jej slina tečie dovnútra môjho ucha, keď chlapíkovi predomnou zapípali hodinky, oznámili polnoc.
        Ona zrazu ustrnula, pustila moje ucho a odtiahla sa, pozrela na mňa a na moju ruku v jej výstrihu, potom mi strelila takú facku, že som ofinou zotrel vodu z okna, vyhodila mi ruku z jej výstrihu a odsadla si preč.
       Ešte chvíľu som nehybne sedel a potom mi to došlo. Tá babička! Až teraz som pochopil čo mi kričala. Tá babička kričala, “nezabudni, že to želanie platí len do polnoci.”  Chytil som sa rukami za hlavu, ja blbec, tak tá babička bola naozaj čarovná a ja som si želal takúto hovadinu, aby sa všetky ženy sveta do mňa zbláznili a to som bol ešte celý deň zatvorený v pivnici a opravoval som čerpadlo v žumpe.
Ach jaj, mal by som si dávať lepší pozor na to, čo si želám, lebo……
          Hmm a čo by som si vlastne želal, keby som to o tej čarovnej babičke vedel predtým. Jedno prianie na jeden deň, to je ťažké rozhodovanie. Možno sa aj dobre stalo, že to takto dopadlo, lebo ako sa poznám, určite by som si bol nejakú blbosť zaželal.

                Takže vážení, pozor na čarovné babičky, sú to svine. Plnia želania..