Dieťa zvané nádej - 3/6 poviedka

Už o pár týždňov sa skupine vedcov podarilo zistiť, prečo ten malý neškodný mikrób zabíjal. Vraj zmutoval a začal tvoriť enzýmy, ktoré u človeka vyvolali také reakcie niektorých žliaz, že začali produkovať nadmerné množstvo iných enzýmov a hormónov či znížili svoju produkciu na minimum, alebo prestali produkovať úplne. Mužov to zabíjalo a ženy to urobilo neplodné. Prečo, to ešte nevedia celkom presne a ani žiadne riešenie nemajú. Vraj sa najskôr pokúsia zistiť, prečo ten mikrób tak náhle zmutoval, možno bude kľúč k tej záhade práve tam. {readmore}

 

e ľudia strácali ilúzie, lebo strácali budúcnosť a podľa toho sa aj správali. V novinách bolo plno správ o vyčínaní rôznych gangov v mestách, ale aj na vidieku, vraždy boli na dennom poriadku. Situácia v krajine bola už taká nebezpečná, že vláda poslala do ulíc armádu.
Aj v Čavoji sa objavili vojaci. Jedno obrnené vozidlo a dva džípy. Prespávali v kultúrnom dome. Na laz, kde bývala Františka s mamou a Johankou, prišlo vojenské auto každé dva dni a vždy sa pýtali, či je všetko v poriadku, či nevideli niekoho cudzieho alebo niečo podozrivé.
“Možno by som vám to nemala hovoriť,” začala Františka, “ale keby k niečomu došlo, my by sme sa mali čím brániť. Môj manžel bol poľovník, máme guľovnicu, brokovnicu a aj malorážku a legálne mal aj čézetu sedem šestdesiatpätku.”
Vojak sa len prekvapene pozrel na Františku: „A viete to aj používať?”
Františka sa len usmiala: „Ja viem, že na to nevyzerám, ale viem to používať. Poďte ďalej, môžem vám niečo ponúknuť?”

Johanka už mala viac ako tri roky, keď sa konečne podarilo zistiť, prečo ten neškodný mikrób zmutoval na zabijaka. Vraj si za to môžeme sami. Prvé prípady sa vyskytli v Tichomorí a tak pátrali tam a hlboko na dne oceánu našli poškodené kontajnery s jadrovým a chemickým odpadom. Vraj môžeme byť radi, že nás príroda potrestala len takto. Mikrób prežíva vo vode, a preto sa dostal do všetkých končín sveta prostredníctvom vodnej pary, dažďa, hmly. Pátracie tímy prehľadali aj tie najzabudnutejšie zákutia našej zeme a nikde nenašli mladšie dieťa ako chlapca, ktorý sa narodil posledný v Španielsku. Na otázku novinára, aké sú vyhliadky ľudstva na záchranu, dostal len strohú odpoveď, vraj v tejto chvíli vám nedokážem na túto otázku odpovedať.
Bolo prvé zhromaždenie európskeho parlamentu po nových voľbách, Johanka práve oslavovala piate narodeniny, do parlamentných lavíc sa dostalo veľa nových a hlavne mladých ľudí. Dvadsaťpäťročný Francúz sa postavil za rečnícky pult a spustil plamennú reč. Vykričal predchádzajúcemu vedeniu, že nič nespravilo pre svojich voličov, že zaspali dobu, lebo svet sa radikálne zmenil, ale oni stále trvajú na zaužívaných a zastaraných názoroch.
“Myslíte len na seba,” kričal spoza pultu, “ale pozreli ste sa za tých pár rokov dole, pod seba, na obyčajných ľudí? Európa potrebuje radikálnu zmenu, vo všetkom! Veď už tomu bude päť rokov, čo sa na tomto svete nenarodilo dieťa. Päť rokov! Už päť rokov starneme a o ďalších desať rokov nastane doba, keď počet ľudí, ktorí prispievajú do spoločnej pokladnice na dôchodky a sociálne zabezpečenie NÁS všetkých, začne klesať. Vy,” a ukázal na starších kolegov poslancov hlavne z konzervatívnych strán, “vy ešte budete zabezpečení a možno aj naši rodičia, ale čo my?! Pýtam sa, čo my?!” Muž vrieskal a búchal rukou do pultu. “Kto sa o nás postará, keď budeme mať päťdesiat, šestdesiat? Kto bude nám prispievať na dôchodky a sociálne zabezpečenie?! Preto navrhujem okamžitú reformu celého dôchodkového a sociálneho zabezpečenia.”
Mladý Francúz ani netušil, čo spôsobia jeho slová medzi ľuďmi, hlavne mladými. Ešte v ten večer vyšli do ulíc tisíce demonštrantov a žiadali reformy podľa mladého rečníka. Lenže už na druhý deň vzali títo ľudia banky útokom a začali si hromadne vyberať všetky úspory. Banky už po pár hodinách zatvárali pobočky, lebo nemali dostatok hotovosti, čo u ľudí vyvolalo len ďalšie vlny protestov. Ľudia si začali vyberať peniaze aj z fondov, z poisťovní a rôznych sporiteľní. Vojsko začalo chrániť banky, protestujúci začali stavať barikády, a preto bol opäť vyhlásený výnimočný stav. V priebehu pár dní vyhlásili bankrot skoro všetky banky. Nastal totálny kolaps finančného systému. Prestali sa vyplácať dôchodky, zdravotné poisťovne pozastavili platby lekárom a nemocniciam a tí zase prestali ordinovať. V priebehu pár týždňov sa celý svet ocitol na pokraji šialenstva. Ľudia prišli o peniaze, a tak nenakupovali, obchodníci prišli o zákazníkov, a tak zatvárali obchody, dodávatelia nemali komu dodávať a tak prestali odoberať od výrobcov a celý kolobeh obchodu sa zastavil. V momente začal fungovať čierny obchod a inflácia sa šplhala do závratných výšok. Vlády natlačili nové peniaze a začali vyplácať dôchodky a sociálne podpory, ale to, čo predtým ako tak stačilo na mesiac, zrazu stačilo iba na jeden bochník chleba a aj to ste si ho museli vystáť v niekoľkohodinovom rade.
Františka s mamou a Johankou boli na laze uchránené od toho utrpenia. To málo, čo si dopestovali, im bohato stačilo a ešte zostalo aj na obchod. Výmenný obchod fungoval vynikajúco, dostali ste všetko, čo ste chceli, len ste museli mať to, čo chceli práve iní. A vojaci slúžili ako dohadzovači obchodu, informátori, sprostredkovatelia, dovozcovia. Za odmenu, samozrejme.

Keď Johanka išla v prvý deň do školy, bol krásny slnečný deň. Mala dva copíky, novú školskú tašku, ktorú Františka kúpila ešte pred dvomi rokmi, krátke zelené šaty, biele silonky a čierne lakované topánky na asi centimetrovom podpätku. Opatrne našľapovala, aby si náhodou nepoškriabala topánky a keď sa zasmiala, tak jej chýbali vpredu zuby.
“A ty kam ideš, Johanka, veď dnes nie je omša v kostole” spýtala sa provokačne Johanky jedna staršia pani, keď vystupovali v dedine z auta.
“Do škoľi idem,” povedala Johanka nahlas, štrbavo sa usmiala a zhlboka dýchala.
V Čavoji boli len dve prváčky, Johanka a o tri mesiace staršia Dominika. Keď mal riaditeľ školy príhovor k otvoreniu nového školského roka, slovenská a európska zástava boli stiahnuté na pol žrde. Bol vyhlásený celosvetový smútok, lebo do školy nastupoval posledný ročník, posledné deti, posledné prváčence.

Posledná zima si opäť vybrala svoju  daň na ľudských životoch, ale hlavne v mestách. Na dedinách ľudia hladomor, ktorý nastal po tom kolapse, až tak nepociťovali. Aj preto ceny nehnuteľností v mestách klesali závratnou rýchlosťou. Bolo veľa prázdnych bytov a domov, ktoré nik nechcel ani zadarmo. Kto mohol a mal kde, tak utekal na vidiek, lebo tam sa dalo prežiť podstatne ľahšie.
Táto zima nebola o nič lepšia, ale štát už aspoň zriadil vývarovne, kde trikrát za deň rozdávali teplé jedlo, čaj a chlieb, takže už nezbierali každé ráno po uliciach stovky mŕtvych, ako tomu bolo minulej zimy po mrazivých nociach.
Aj do Čavoja sa začali vracať ľudia z miest, deti, ktoré odišli z Čavoja za prácou, ale aj vnuci, ktorí už chodili len starých rodičov navštevovať, sa zrazu vrátili. Po pár rokoch prudkého úbytku obyvateľov v Čavoji sa ich počet prudko zvýšil. Ale nebolo to jednoduché, lebo ľudia z mesta si doniesli svoje maniere, svoje návyky, boli zvyknutí žiť vo väčšej anonymite, ale v Čavoji vedel každý všetko o všetkých a prišelcom takáto otvorenosť a nakúkanie do súkromia prekážala. Zvykali si len veľmi ťažko, aj domáci a aj prišelci, lenže keď chceli prežiť, museli spolupracovať.

Bol koniec marca a blížila sa Veľká noc, Johanka si robila úlohy a Františka vypekala veľkonočné koláče pre jedného prišelca, ktoré vymení za bicykel pre Johanku.
“Mami?” povedala ticho Johanka, “mamííí?” zopakovala hlasnejšie.
“Áno, srdiečko, počúvam,” povedala Františka a ďalej sa zvŕtala pri sporáku.
“Hentam sa svieti u Súderovcov v tom starom dome,” povedala Johanka a ukázala rukou do okna.
Františka podišla k oknu. „Naozaj,” povedala si sama pre seba, zobrala ďalekohľad a pozorovala, čo sa to tam deje. Dom, od Františky vzdialený asi osemsto metrov pod horou, je prázdny už viac ako rok a pol. Videla tam ľudí a auto.
“Františka, keď pôjdeš spať, tak pozatváraj okenice,” povedala Františkina mama, “psov som pustila.”
Na druhý deň pred večerom sa prišli prišelci z domu od Súderovcov  predstaviť. Sidónia Koššová, staršia pani, čerstvá šestdesiatnicka, klavíristka, prišla aj so svojím synom, dvadsaťročným Fedorom.
“Ozefka Súdorová bola moja teta, spýtala som sa sesterníc a bratrancov, či by sme sa sem mohli presťahovať. Povedali, že áno, že sa aspoň nemusia oň dom starať. V Bratislave sa teraz žije ťažko. O umenie nie je záujem. Hrávala som po baroch a hoteloch, ale stále je to horšie a horšie. Tejto zimy nám kúrili v bytoch len päť hodín denne, poprechládzala som, nemohla som hrať, prišla som skoro o všetku prácu, a tak sme sa teda zobrali a prišli sme sem. Fedor je tiež klavírista, začal študovat konzervatórium, ale keď som prišla o prácu, tak si už nemôžem dovoliť platiť školu. Aj sme dávali súkromné hodiny klavíra, ale to nestačilo,” rozprávala Sidónia pri káve. Potom sa na rovinu spýtala, či by im nepomohli so záhradou, lebo oni nemajú žiadne skúsenosti s pestovaním ovocia a zeleniny a staraním sa o záhradu. Oni by im na oplátku mohli učiť Johanku hre na klavír.
Františka sa pozrela na Johanku a hneď povedala: „Áno, súhlasím, my vás naučíme, ako sa starať o záhradu a vy naučíte Johanku hrať na klavír.” Johanke sa rozšírili zreničky, vystrela sa na stoličke a ani nedýchala od vzrušenia.
Rok Johanke ušiel ako voda. Keď nebola v škole a nepomáhala mamke alebo tete Sidónii v záhrade, tak hrala na klavíri alebo sa s Fedorom túlala po lesoch a učila ho, ako sa v lese orientovať, ktoré hríby sa môžu zbierať a ktoré nie, kde a kedy rastú a tiež, čo všetko sa dá jesť alebo inak využiť v kuchyni. Fedor jej zase rozprával o hudobných skladateľoch, kto kedy žil, čo napísal a ako to treba hrať. Raz, keď v lese oddychovali a povieval príjemný vetrík, Fedor zobral Johanku, posadil si ju na kolená a vraví jej: „Johanka, zatvor oči a počúvaj, ako vietor spieva v korunách stromov. Počuješ to? A teraz si predstav, že to hráš na klavíri.” Zobral jej ruky, položil jej ich ako na klavír a pokračoval: „A teraz hraj. Hraj to cvičenie, čo sme hrali včera.”
A Johanka hrala a hrala. Zrazu sa otočí k Fedorovi: „Veď to je úplne jednoduché, stačí len počúvať.”
Na druhý deň Františka dohovárala Fedorovi, čo ste to stvárali včera, lebo Johanka celú noc hrala na klavíri. Kopala a rukami ma búchala, že som sa ani vyspať nemohla.”
“Šikovná je,” povedal so smiechom Fedor, “keď bude poctivo cvičiť, tak z nej niečo bude, niekam to dotiahne,” vtom sa zasekol, “teda…..keby…” Fedor stíchol a bez slova odišiel. Františke tiež zmizol úsmev z tváre a potichu vošla do domu.
Na Vianoce dostala od Františky piano. Čo sa Františka nasmiala, keď ju tajne pozorovala, ako sa sústreďovala na hru, ako zatvárala oči, zhlboka dýchala, rukami trepotala ako vtáča krídlami a až potom sa dotkla klavíra a začala hrať.
V lete, keď si večer urobili oheň na dvore, vyniesli von piano a hrali na ňom dlho do noci, nieslo sa to ďaleko a v tých lesoch to znelo nádherne. Hlavne vtedy, keď hrala Sidónia s Fedorom štvorrucne. Keď nebol vietor, tak to bolo počuť až do dediny a už po dvoch týždňoch sa ich pri ohni stretávalo viac ako dvadsať.
Tej jesene neprišiel do ich záhrady ani jeden jeleň, ani jeden diviak. Žiadne zemiaky im nechýbali, ani kŕmnu repu im nezožrali, dokonca aj popadané jabĺčka museli zbierať. Do dediny jelene a diviaky chodili, ale k nim na lazy neprišli. Všetci sa smiali, že to preto, lebo lesná zver od nich ušla ešte v lete, keď hrávali na klavíri.