Z Londýnského metra - Zeb

                Prebral som sa na hlasné zakričanie ty seď a ty si sadni normálne! Sadni si normálne, počuješ? To sa ten malý holohlavý chlapík rozdrapoval, čo mu ústa dovoľovali. Vozeň bol obsadený tak, že ani nikto nestál, ale ani nebolo žiadne voľné miesto. Na stanici vystúpilo zopár ľudí, uvoľnili sa miesta na sedenie a nejaký ľudia nastúpili. Práve oproti nám sa uvoľnili tri miesta vedľa seba, ktoré si pre seba uchmatol jeden mladý černoch. Svoje dlhé nohy obuté v špinavých teniskách si vyložil až na tú tretiu sedačku, na hlave čierna šiltovka zo zlatým nápisom 50cent, na nej ešte veľká kapucňa s pod ktorej mu len oči svietili, v ušiach slúchadla, žul žuvačku s otvorenou hubou a vedomý si antirasových zákonov a svojho veku, ja som ho odhadoval tak na šestnásť,  sa cítil, ako malý boh.
       Zároveň s týmto malým bohom nastúpila do vozňa aj staršia pani s francúzskou barlou a presne, ako náš mladý boh predpokladal, ani sa neodvážila nárokovať si na jedno s tých troch miest, ale hneď pohľadom blúdila po sediacich spolucestujúcich. Už aj jeden pán ponúkal svoje miesto tej panej, keď sa ozval malý, holohlavý chlapík, sediaci vedľa mňa.        Ty seď a ukázal na toho pána, ktorý ponúkal svoje miesto staršej panej s francúzskou barlou a ty si sadni normálne a ukázal na toho mladého černocha. Ten hodil letmý pohľad smerom odkiaľ prišiel zvuk, tri krát hlasno prežul žuvačku a opäť si začal pohmkávať a pokyvkávať hlavou do rytmu muziky, valiacej sa zo slúchadiel.
Sadni si normálne, počuješ! Opäť dosť hlasno zakričal ten malý chlapík.
A opäť pohľad pohŕdajúceho malého boha, praskol bublinku zo žuvačky a začal si ešte aj pospevovať, čím dal jasne malému chlapíkovi na javo, kto je tu pánom situácie, kto je silnejší.
       Lenže malý, pupkatý, holohlavý chlapík nebol Angličan, malému, pupkatému, holohlavému chlapíkovi bolo fuk, že ten malý darebák je čierny, ako uhol a že v Anglicku sú prísne antirasové zákony a tak ani nekonal, ako zvyknú konať Angličania s čím malý boh nerátal.
          Malý chlapík ešte raz zakričal sadni si normálne a keď nič, tak vstal, jednou rukou mu strhol kapucňu aj zo šiltovkou z hlavy, strhol slúchadla a presne tak, ako nás voľakedy učitelia ťahali za uši, vytiahol toho malého boha za ucho tak vysoko, ako to len tomu malému chlapíkovi ruky dovoľovali. Z malého boha sa zrazu stala baletka, cupital tam na špičkách a ujúkal, čo mu sily stačili. V tom pribehol z druhej strany ďalší ošiltovaný černoch a chcel zaútočil na toho malého chlapíka, ale chlapíková ľavá noha vystrelila, ako struna, zostrelila šiltovku z mladíkovej hlavy, aby sa hneď jeho noha vrátila a zastavila tesne pred jeho nosom.
Toto už nikdy nerob, povedal dosť rázne k tomu mladíkovi.
A toho čo držal za ucho zrazu stiahol dole a ty očisti tú špinavú sedačku a poriadne a nabudúce si sadni normálne.
Nech sa páči, povedal tej staršej pani s barlou a ukázal na voľne miesto. Pani si sadla a zrazu začali ľudia tieskať. Celý vozeň tieskal. Potlesk na otvorenej scéne aj tá pani s barlou tlieskala.
Ako som sa dozvedel, ten malý, pupkatý a holohlavý pán sa vola ZEB, pochádza z Litvy a je držiteľom čierneho pásu v karate. Ale vraj odkedy sa oženil, prestal aktívne športovať a manželka je vynikajúca kuchárka, preto to bruško.