Dieťa zvané nádej - 2/6 poviedka

Františka už bola v deviatom mesiaci, keď novozvolený prezident Európskej únie, lebo ten predchádzajúci zomrel na chrípku tiež, slávnostne oznámil, že chrípková pandémia sa skončila, lebo následky, teda smrť, sa objavujú už len zriedkavo.
Hneď sa rozbehli v médiách dohady, koľko si tá celosvetová chrípková pandémia vyžiadala obetí. Zo začiatku sa pohybovali na piatich miliónoch, lenže Červený kríž prinášal každý deň nové a nové správy z ďalších krajín. Práve, keď počet obetí prekročil dvesto päťdesiat miliónov, Františka zakričala na mamu: „Mama, choďte pre Vierku Cibulkovú, mám silné kontrakcie.” {readmore}

 “Johanka, srdiečko, vitaj u nás,” povedala Františka štastne.
Neskôr, keď už Vierka odišla, Františka ležala na boku a pozorovala malú Johanku, ako spinká. Držala sa tými maličkými prstíkmi Františky za malíček a Františka tíško slzila a plakala do vankúša. Podišla k nej Františkina mama a smutne povedala: Čo len s nami bude, dcéra moja, čo len s nami bude?” a chytila Františku za rameno.
“Nebojte, mama, žijeme, nejako prežijeme, dobre bude, uvidíte, veď máme pre koho žiť” a malej Johanke dala pusu na čelo.
O dva dni zašla na obecný úrad aj s malou Johankou, aby ju zapísali na matrike. Kronikár, matrikár a zastupujúci starosta v jednom sa neuveriteľne potešil, keď ich uvidel.
“Konečne nejaká pozitívna, potešujúca správa,” zahlásil a keď všetko vypísal, otvoril kroniku a ticho hovorí: „Pozrite sa, Františka,” a začal listovať v kronike, “jeden, dva, tri, celkom dvanásť strán v kronike nie je nič iné, len kto a kedy zomrel a kedy bol pohreb a kde bol pochovaný. Dvanásť strán, to je sto tridsaťtri ľudí Františka, sto tridsaťtri ľudí. Sto šestnást chlapov a sedemnásť žien. Z dvesto osemdesiatšesť chlapov, čo žili v Čavoji, zomrelo na tú chrípku sto šestnást. Strašné. Celá dedina sa zaodela do čierneho.” Na chvíľu zmĺkol, ale potom trošku veselšie dodal: “Františka, hneď dnes zavolám na stredisko, aby k vám poslali sestričku, lebo s tou malou tam ešte nemôžete.”
Františka kŕmila Johanku a pozerala večerné správy, keď nejaký imunológ virológ prehlásil, že to nebola chrípka, čo zabíjala po celom svete, ale za normálnych okolností neškodný mikrób. Teraz nám vraj už len zostáva zistiť, prečo ten mikrób zabíjal.
“No, to nám fakt pomôže, to sme radi, že to nebola chrípka,” povedala Františka len tak sama pre seba a ďalej sa venovala Johanke.
Správy ale pokračovali ďalej a moderátorka s výrazom strachu a zdesenia oznamovala divákom, že ešte sme sa nestihli spamätať z jednej katastrofy a už sa na nás valí druhá. Gynekológovia a pôrodníci na celom svete bijú na poplach, lebo už viac ako tri mesiace žiadnej žene nediagnostikovali tehotenstvo. Teda, že už viac ako tri mesiace na celom svete neotehotnela žiadna žena.
“Hrozí ľuďom vymretie? Zmizneme z tejto planéty tak, ako zmizli dinosaury?” Takto sa prihovoril divákom redaktor Zdenko Obetavý a tváril sa neskutočne tragicky, otočil sa k nejakému pánovi a položil mu otázku: “Je možné, aby ženy z jedného dňa na druhý stratili možnosť otehotnieť a čo sa dá proti tomu robiť, pán docent?”
“Pozrite sa,” docent sa pohodlne usadil v kresle a pokračoval, “na svete žije asi šest miliárd ľudí, z toho je viac ako tri miliardy žien. Je nemysliteľné, aby všetky ženy na svete, aby všetky TRI miliardy žien na svete stratili možnosť otehotnieť. Stáva sa, hlavne v takých situáciách, aká nás postihla teraz, že pôrodnosť poklesne hlboko pod normál, ale keď prejde kritické obdobie, tak sa pôrodnosť opäť vráti do normálu.”
“Ale ja nehovorím o poklese pôrodnosti, ja hovorím o ...,” začal rozprávať redaktor, ale Františka vypla televízor, zobrala Johanku a nežne jej povedala: „Poď, srdiečko, my ideme spinkať.”
Johanka už mala štyri mesiace. Práve ju Františka okúpanú položila na posteľ a Johanka kopala a kopala, keď Františka povedala: „Pozri, Johanka, pozri, v telke sú bábätká, pozri sa, aké sú krásne.”
“To sú vraj posledné deti, ktoré sa narodili na Zemi,” povedala Františkina mama, “predvčerom sa narodili, dvaja chlapci a jedno dievčatko, dnes sa už nenarodilo ani jedno, ani jedno.” Františkina mama sa prežehnala a plačlivo povedala: „Bože môj, čo len s nami bude?!”
“Neplačte mama, veď oni už niečo vymyslia,” povedala Františka sucho.
V novinách, rádiu, televízii, všade hovorili len o tom, že sa prestali rodiť deti. Mnohé vlády, firmy, známi a bohatí ľudia ponúkajú ženám, ktoré otehotnejú a porodia, obrovské sumy peňazí. Média sa predbiehajú, ktoré prinesie katastrofickejší scenár o vymretí ľudstva, každú chvíľku niekto prinesie rozhovor s odborníkom, ktorý má zaručený recept, ako z toho von a vlády ľudí upokojujú, vraj sa v najbližšej dobe všetko na dobré obráti. Lekári odborníci, svetom uznávaní, ľudí upokojovali a rozprávali, že netreba robiť žiadnu paniku, veď máme v zásobách po celom svete milióny zamrazených ženských vajíčok a mužských spermií, už pracujeme na výbere budúcich matiek. Môžete zostať pokojní, život na Zemi bude pokračovať ďalej. Lenže aj napriek všetkým snahám sa stále nedarilo a žiadna žena na svete neotehotnela.
Tento boj o zachovanie života na zemi tak spojil ľudstvo, že prestali vojny, aj najväčší nepriatelia zrazu spolupracovali. Pápež sa stretol v Mekke s najvyššími moslimskými duchovnými vodcami, prišli aj židovskí rabíni, pochytali sa za ruky a spoločne prehlásili do celého sveta „miluj blížneho svojho“. Na celom svete zavládla obrovská eufória, nikto sa nebúril, nikto neprotestoval, nikto nebojoval, všetci ľudia ako jeden človek, ako jedno telo podporovali vedcov a lekárov, podporovali svoje vlády a každý deň, každé nové ráno čakali na správu, že svet je zachránený, ale správa neprichádzala.
Johanka oslavovala svoje prvé narodeniny, Františka upiekla tortu a poobede sa u nich zišla celá široká rodina. Sedeli vonku na dvore, dospelí popíjali a debatovali a decká sa naháňali okolo.
“Jarko, môžem ťa o niečo poprosiť?” oslovila Františka Jarka, Matúšovho brata. „Mohol by si prísť a popíliť mi toto drevo pri plote? Je dosť natesno pri plote, ja sa tam nedostanem, zarástlo to burinou, pokosiť sa to nedá a je tam plno hadov. Aj minule, chcela som zobrať Johanku a vravím jej, poď, ideme už dovnútra, nechaj tú palicu. A to ti nebolo drevo, to ti bola užovka, hrubá ako riadna palica a Johanka ju naťahovala za chvost a nechcela pustiť. Lenže včera, “ Františka sa chytila za hruď, “skoro som zomrela od strachu. Malá ti tam sedí v tráve a s niečím sa ti hrá, niečo naťahuje, tak jej vravím, Johanka, nechaj toho hadíka, veď je to ešte bábätko ako ty. Zrazu sa ti prizriem bližšie a hlava veľká, cik-cak vzor na chrbte. Vretenica! Ty, ja som ti normálne stratila dych, čo mi srdce zovrelo od strachu, a malá jej ešte dala pusu na hlavu, rovno na pysk a pustila ju do trávy. Ja som sa potom nedokázala ani postaviť, čo sa mi nohy triasli,” dorozprávala Františka celá biela.
“Švagriná,” povedal Jarko, pristúpil k Františke a chytil ju za ramená, “o Johanku sa ty veru nemusíš báť, veď to zviera vycíti, že mu nechce ublížiť a preto na ňu nezaútočí. Zajtra prídem po robote a popílim to.”
K večeru sa strhla búrka, tak šli všetci dnu do domu, deti v jednej izbe, dospeláci v druhej, keď Františkina mama povedala: “Františka, nože zapni televíziu, idú správy.”
“Už je to osem mesiacov odvtedy, čo sa na svete narodilo posledné dieťa, osem mesiacov prázdnoty, strachu a neistoty o ďalšiu budúcnosť ľudstva a sveta.” Moderátorka spravodajstva čítala komentár, zatiaľ čo na obrazovke ukazovali zábery z pouličných bitiek, demonštrácií a vojenských konfliktov. „Mier, ktorý nastal po tej udalosti, však netrval dlho a vystriedali ho horšie a ešte krvavejšie nepokoje a vojny, ako predtým. Osem mesiacov je dosť dlhá doba a osem mesiacov pre malé dieťa je omnoho viac, ako sme si doteraz dokázali len predstaviť. Za osem mesiacov svojho života to malé dieťa niekoľkokrát vymení celý šatník, potrebuje niekoľko párov topánok, spotrebuje obrovské množstvo detskej stravy, číta, hrá sa. Lenže za posledných osem mesiacov sa nenarodilo ani jedno dieťa na celom svete, nikto nekupuje detské oblečenie, nikto nekupuje detské topánočky, detskú stravu, knižky, hračky a ani postieľky. Osem mesiacov života dieťaťa, to je aj celé jedno priemyselné odvetvie, od výroby odevov, hračiek až po farmaceutický a potravinársky priemysel. A pre koho budú vyrábať? Kto si to bude kupovať, dojčenské oblečenie, hračky, mlieko, kozmetiku, keď sa nerodia deti? Len v Číne tento týždeň prišlo o prácu viac ako 50 tisíc ľudí. Obrovské vlny prepúšťania hlásia hlavne krajiny, ktoré slúžili ako výrobná základňa pre celý vyspelý svet, India, Čína, juhovýchodná Ázia, ale aj Afrika, Amerika a, samozrejme, Európa. Ľudia sa búria, demonštrujú, kričia „dajte nám prácu, my chceme pracovať“, lebo stratou práce prišli o príjem, bez peňazí si jedlo nekúpia, a tak začínajú rabovať obchody. Vláda proti nim poslala armádu, lenže tieto nepokoje nie sú ako tie pred tým, teraz ľudia nemajú čo stratiť. Budúcnosť hmlistá až čierna, hlavne pre tých mladších, tak bojujú. Sused, čo nemá deti, zabije suseda. ktorý má deti a zoberie si ich. Sused bez práce zabije suseda, čo ešte prácu má, a potom sa ide prihlásiť na jeho miesto. Samovraždy sú na dennom poriadku a vlády len sľubujú a lekári a vedci stále mlčia. Výsledok, riešenie v nedohľadne.”
Hneď nato strih a reportáž z podniku, kde sa vyrába detské sušené mlieko. Riaditeľ hovorí, že k piatku prepúšťajú všetkých zamestnancov z výroby, lebo záujem o ich Surnar klesol skoro na nulu a to, čo majú na sklade, stačí pokryť dopyt. Zástupca firmy dovážajúcej detské oblečenie povedal, že do 12 mesiacov veku dieťaťa už nedovážajú nič, stornovali aj celú objednávku pre deti vo veku 12 až 18 mesiacov a pre 18 až 24 mesiacov odoberú len polovicu.

“Mama, čo plačete?” spýtala sa Františka svojej mamy.
“Johanka,” ukáže rukou na televízor a potom plačlivo povie, “čo bude s Johankou, keď sa my pominieme a keď zostarne? Kto jej podá pohár vody, kto jej pomôže z postele vstať?” A Františkina mama si schovala tvár do vreckovky.
Františka ju aj chcela utešiť, ale nezmohla sa ani na slovo, len ju chytila zozadu za ramená a potom silno objala a pobozkala na líce.