Dieťa zvané nádej - 6/6 poviedka

Johanka bola už vo štvrtom mesiaci. Keď si obliekla priliehavé šaty, tak sa jej bruško už krásne guľatilo a o pár dní sa mala  stretnúť s prezidentom Európskej únie. Mal prísť k nim na lazy aj s celým svojím sprievodom. Johanka si všimla, že vedľa mobilnej nemocnice stavajú pódium a majú tam nachystané červené koberce, tak sa spýtala, pre koho to stavajú. Vraj pre prezidenta. Johanka im povedala, že toto je príroda, toto nie je veľkomesto, ak chce prezident chodiť po kobercoch a po drevených pódiách, nech zostane tam, kde je, ona sa s ním nestretne. A skutočne, keď prišiel prezident, nebolo tam žiadne pódium, žiadne koberce, všetci stáli. Po oficiálnej ceremónii sa prezident rozprával s Johankou a nadchýnal sa krásou okolitej prírody a tichom, aké tam vládlo. Vraj by si rád v Čavoji zadovážil víkendovú chalúpku, či by mu neporadila. {readmore}

 />Keď sa rozšírila správa, že prezident Európskej únie si kúpil v Čavoji na lazoch chalupu, v momente bol o voľné domy obrovský záujem. Starostovi volali agenti arabských šejkov, amerických bankárov , známych hercov. Každý, kto niečo znamenal, chcel vlastniť v Čavoji chalupu. V priebehu pár týždňov sa Čavoj stal pupkom sveta, bola to najväčšia prestíž bývať v Čavoji v centre pozornosti celého sveta.
O dva mesiace, keď sa už Johanke bruško krásne guľatilo, navštívil ju starosta a poprosil ju, aby prišla poobede o piatej do kulturáku, kde bude zasadnutie o novom územnom pláne. On potrebuje jej pomoc, lebo novoprisťahovaná bohatá elita si chce v Čavoji postaviť obrovské vily namiesto starých pôvodných domov. Johanka prišla o niečo neskôr, práve prebiehala búrlivá debata, kde sa agenti a právnici dožadovali práva, aby obec nemohla zasahovať do vzhľadu nových domov, vraj je to zasahovanie do vlastníckych práv. Keď vstúpila do sály, privítali ju potleskom, všetky kamery snímali len ju. Hneď si zobrala slovo, začala im rozprávať o tradíciách, doniesla im ukázať niekoľko fotiek, ako vyzerala obec pred dvomi, tromi desaťročiami a ako vyzeral ich dom predtým, ako vybuchol, a ako vyzerá teraz. “Čo ukážem môjmu dieťaťu, keď sa s ním budem prechádzať po dedine? Čo mu poviem, aha pozri, tento dom je ale riadne vysoký a pozri, tento je celý zo skla. A potom mu na fotkách budem ukazovať, ako vyzerala obec predtým, než ste sem prišli vy a zničili ste všetko, čo bolo krásne, zničili ste históriu a kultúru tejto obce.” Johanka podišla k veľkej tabuli, kde boli fotky starých domov a plány nových domov, ako budú vyzerať po prestavbe a hovorí: „Pozrite sa, tento dom má viac ako sto šestdesiat rokov, naozaj si myslíte, že ho dokážete prestavať jedine tak, že ho úplne zbúrate?” Vtom sa Johanka prudko predklonila a chytila sa za brucho, v sále to zahučalo, ale Johanka povedala: „To nič nie je, to len to malé kope,” a odišla domov.
V priebehu niekoľkých minút sa dohodli, že zachovajú pôvodnú architektúru celej obce a aj keď by bolo potrebné starý dom zbúrať, tak postavia jeho presnú kópiu. Na druhý deň sa v novinách noví majitelia nadchýnali a hrdili, ako zachránia kultúrne hodnoty pre ďalšie generácie.

V mobilnej nemocnici bolo už všetko pripravené na pôrod. Bol tam tím najlepších doktorov z celého sveta. Vedľa mobilnej nemocnice vyrástlo tlačové stredisko, odkiaľ celý deň vysielali priebežné správy, ako sa cíti Johanka. Na celom svete v každom väčšom meste boli nainštalované obrazovky s priamym prenosom z Čavoja, pri ktorých ľudia postávali a čakali na tú radostnú novinu.
Bola streda, pol tretej poobede, keď v Čavoji na kostolnej veži zazvonili zvony. Ohlasovali do sveta, že sa Johanke narodila dcéra, 51 cm,  3170g a bude sa volať Mária. Narodila sa Mária Koššová, dieťa zvané nádej.
Celý svet plakal. Plakal od radosti, ľudia tancovali na uliciach a bolo jedno, či tam mali práve deň alebo hlbokú noc, či tam mali teplo alebo zimu, či svietilo slnko alebo pršalo, celý svet jasal, spieval, tancoval. Keď o hodinu v priamom prenose ukázali Johanku s malou Máriou v náručí, ako im zakývala do kamery a potom detailne zobrali Máriu, všetci ľudia, celý svet zmĺkol. Nezostalo snáď jediné oko suché, ľudia skandovali Mária, Mária a tisíce ľudí sa hneď vydalo do Čavoja, chceli vidieť malú Máriu, nádej na vlastné oči. Armáda posilnila svoje stavy na viac ako päťtisíc vojakov, hliadkovali zo zeme aj zo vzduchu. Každý deň, povinne, keď len na pár sekúnd, vysielali naživo Máriu do celého sveta. Či ráno, ako sa budí, ako papá, alebo večer, keď sa kúpala.
O mesiac bol krst v kostole. Pokrstiť Máriu prišiel samotný pápež, ale na ceremónii nechýbali ani prezidenti, politici, králi, kráľovné a známe osobnosti z celého sveta. Johanka ale nesúhlasila so zasadacím poriadkom, lebo podľa toho poriadku mali v kostole sedieť len významné osobnosti. Johanka povedala, že to nie je spravodlivé pre farníkov z Čavoja, ktorí sa pravidelne zúčastňovali na bohoslužbách, ktorí si navzájom pomáhali a podporovali sa v zlých časoch a teraz, keď sa na lepšie obracia, tak majú zostať vonku.
“Nie, ja stým nesúhlasím,” povedala Johanka, “trvám na tom, aby v kostole sedeli najskôr naši farníci a až keď zostanú voľné miesta, nech si tam posadajú ostatní.”
Pani, ktorá to mala celé na starosti, len stroho povedala: „Ja na tom nemôžem už nič zmeniť, to sa nedá, už na to nie je čas.”
“Nuž, keď sa nedá, tak sa nedá, koniec koncov, krst je súkromná záležitosť, takže to nemusí byť len v nedeľu, ale aj v pondelok.” Johanka sa usmiala smerom k tej panej, zobrala Máriu do náručia a odišla domov.
V nedeľu bol kostol úplne plný, okrem domácich sedelo vpredu len pár vybraných hostí, ostatní stáli vonku pred kostolom.

Mária rástla ako z vody a práve vtedy, keď mala osem mesiacov, tím výskumníkov, ktorí skúmali, prečo Johanka otehotnela, usporiadali tlačovú konferenciu a pozvali tam aj Johanku a Fedora s Máriou.
Vedúci celého tímu začal rozprávať, že aj po niekoľko mesačnej práci nedokážu s istotou povedať, prečo Johanka otehotnela, čo sa stalo v jej tele, čo bolo tým spúšťačom, vďaka ktorému otehotnela a porodila. Potom dlho rozprával o tom, že už vedia na sto percent, prečo ženy nemôžu otehotnieť a veľmi by im pomohlo, keby sa im podarilo zistiť, čo sa stalo v Johankinom tele, keby sa im podarilo získať ten kľúč k tajomstvu. Vraj jediné, čoho sa môžu ako tak chytiť, je zvýšená hladina endorfínu v krvi, ktorý nazývajú aj hormónom štastia.
“Môže byť toto dôvod, prečo Johanka otehotnela?” pokračoval vedúci tímu výskumníkov, “môže byť obyčajné štastie, láska, pocit spokojnosti, prítomnosť milovanej osoby ten tajomný kľúč k tomu, aby sa žena opäť stala matkou? Skúšali sme to na dobrovoľníčkach so syntetickým endorfínom a boli tam isté náznaky zlepšenia, ale len samotný hormón nestačí. To najhlavnejšie máte v rukách vy, ženy a muži. Lásku a štastie vám nikto v tabletkách nepredá, tú musíte mať v sebe. To musíte cítiť, presne ako Johanka a Fedor,” a pozrel sa na tých dvoch, ako tam sedeli, držali sa za ruky a niečo si šepkali.
Johanka si odkašľala a povedala: „Áno, máte pravdu. Cítim sa štastná, zamilovaná a milovaná. A už dlho mám ten pocit, pri ktorom mi behá mráz po chrbte, chlpy na rukách mi stoja dupkom a tu,” Johanka ukázala rukou na brucho, “cítim také, že až … fúú,” a Johanka celá červená ešte dodala, “a to stačí, že sa na Fedora len pozriem, nieto že by som sa ho dotkla.” Fedor sa usmial a pobozkal Johanke ruku a potom aj Johanku na líce.

Ozval sa jeden novinár: „Plánujete druhé dieťa? A kedy?”
“Nie, druhé dieťa neplánujeme,” odpovedala Johanka stručne.
V sále to zašumelo, ale Johanka pokračovala: „Druhé dieťa neplánujeme, lebo už som tehotná. Som v desiatom týždni a bude to dievčatko.”
Ťažko opísať, čo sa dialo v sále, lebo novinári sa doslova bláznili a zasypali ich takým množstvom otázok, že Fedor vstal a požiadal ich, aby im tie otázky zaslali písomne.

Po správach o Johankinom druhom tehotenstve a zisteniach výskumného tímu sa zbláznil celý svet. Z televízie sa valila jedna zamilovaná reklama za druhou, hotely, penzióny a kúpeľné domy pozývali páry a ponúkali im u nich dovolenky do konca života zadarmo, ak sa im podarí u nich počať dieťa. Vlády vyzývali ľudí, aby zhodili zábrany a prejavili svoje city a túžby. Ponúkali neskutočné výhody pre každého, komu sa podarí počať a porodiť dieťa.
Ľudia to chápali po svojom, a tak sused, ktorý sa dlhé roky túžobne pozeral za susedou odvážil a vyznal jej svoje city. Suseda city opätovala, a tak sa odsťahovali do najbližšieho voľného bytu. V Poľsku sa jedna žena sama priznala jednému ženatému mužovi, že o ňom sníva a že by s ním chcela žiť, ale on odmietol odísť od ženy, preto sa tá žena prisťahovala k nim a žili tam spolu všetci traja. Zrazu bolo všetko dovolené a to len preto, aby ženy boli štastné, lebo len štastná žena môže počať a porodiť dieťa.
Johanka už bola tri dni po termíne pôrodu, keď v televízii slávnostne oznámili, že vo Francúzsku počala ďalšia žena. Spravili jej všetky vyšetrenia a naozaj u nej potvrdili graviditu. Na druhý deň doobeda bol s tou ženou rozhovor v televízii, pýtali sa jej, čo robila, ako žila v posledných týždňoch a ona im odpovedala, že sa držala presne toho, čo povedala Johanka, vraj Johanka je jej veľký vzor. Keď to hovorila, v ruke držala Francúzsko - Slovenský slovník a na koniec cez slzy povedala po slovensky, “takujem Jochanka.“ Na Johanku to tak silno zapôsobilo, že už o pol hodiny mohli svetu oznámiť narodenie Magdalénky.
Odvtedy každý týždeň hlásili nové a nové prípady z celého sveta. Bolo ich stále viac a viac, takže po pár mesiacoch už nebol problém vidieť tehotnú ženu na ulici.
V jedno ráno, bolo to týždeň po oslave Máriiných tretích narodenín, Františkina mama neprišla na raňajky. Johanka ju teda šla zavolať, ale ona ležala v posteli.
“Babka, je ti niečo? Si chorá? ” pýtala sa Johanka a odhrnula závesy, ale babka si len ťažko vzdychla.
“Haló, babka, necítiš sa dobre?” zopakovala Johanka, sadla si na posteľ a zobrala babkinu dlaň do svojich, babka sa pozrela na Johanku a tíško povedala: „Johanka, ja už môžem spokojne umrieť, už ti má kto pohár vody podať.”
O týždeň babku pochovali. Keď sa vrátili z pohrebu, malá Magdalénka zostala stáť na prahu dverí do kuchyne, zalomila tými jej malými rúčkami a nahlas povedala: „Baba, ňeňi.” Johanka ju zobrala na ruky, pritlačila si ju k hrudi a pošepkala jej: „Babinka tu už nie je, odišla do nebíčka.”
“Tam!” Magdalénka ukázala rukou hore.
“Áno, tam,” povedala Johanka cez slzy.

Ešte bol len máj, ale v Čavoji sa už chystali na veľkú slávnosť. Na otvorenie školského roku. Mária bude mať o pár dní šest rokov a v septembri sa z nej stane prváčka. Pôvodne chceli starú budovu školy zbúrať a postaviť novú, ale nakoniec ju len kompletne zrekonštruovali. Plánovali veľkú slávnosť, mali prísť všetci významní ľudia z celého sveta.
Johanka dostávala ponuky od popredných módnych návrhárov, aby Máriu obliekla v ten významný prvý školský deň do ich šiat, ale Johanka odmietala všetky ponuky. Keď nadišiel ten významný deň, pred školou bolo veľké pódium a hľadisko. Všade plno ľudí, politikov, novinárov. Johanka s Máriou prechádzali popri nejakej reportérke, ktorá práve rozprávala do kamery: „Treba sa odpútať od minulosti, treba sa pozerať dopredu, do budúcnosti. Jedine tak sa dokážeme posunúť vpred, keď spravíme za našou minulosťou hrubú čiaru a začneme odznova. A práve Mária je naša budúcnosť, naša prvá lastovička.” Vtom sa reportérka otočila k Johanke a Márii: „Dobrý deň prajem, kamže ideš, krásna slečna, kam? No ty máš ale krásne šaty,” obdivovala reportérka Máriu a jej zelené šaty, potom sa otočila k Johanke,  “môžem sa vás spýtať, od koho sú tie krásne šaty, kto vám ich navrhol pre Máriu?”
Johanka sa usmiala, “to sú šaty po mne, tie šaty som mala ja, keď som išla prvýkrát do školy a ušila mi ich moja mama.” Reportérka tam chvíľu stála bez slova a keď Johanka s Máriou odišli, tak sa otočila do kamery a pokračovala v spravodajstve: „Naše tradície a naša história, to je nevyčerpateľná studnica našich vedomostí a našej múdrosti, jedine tak sa dokážeme pohnúť dopredu, keď nadviažeme na odkaz našich predkov. Dorota Priekalová, Čavoj.”
Pri škole už bolo všetko nachystané na slávnosť. Všetci už sedeli na svojich miestach, už sa čakalo len na Johanku, Fedora, Máriu, Magdalénku a Františku. Keď prišli, všetci sa postavili a začali tlieskať. Usadili ich hneď pod pódiom, na ktorom sedeli najmocnejší páni sveta a začali rečniť jeden za druhým. Mária s Magdalénkou sa nudili, preto sa stále mrvili na mieste, keď zrazu Johanka zaregistrovala rozhovor medzi Máriou a Františkou. Mária sa už asi tretíkrát pýtala: „Tak môžem, babi? Môžem íst?” Františka sa nahla k Márii a povedala jej: „Už som ti povedala, ak chceš, tak choď, ale najskôr sa choď spýtať toho uja s vysielačkou, či ťa hore na pódium pustí.” Mária sa hneď postavila a muža s vysielačkou sa niečo spýtala. Ten niečo povedal do vysielačky, potom chvíľku počúval, zobral Máriu za ruku a viedol ju hore na pódium. Johanke sa v momente rozšírili zreničky, keď zbadala Máriu, ako ide hore na pódium.
“Mama, kam ide Mária, kam si ju pustila, čo si jej zase dovolila?” spýtala sa Johanka nervózne Františky.
“Nič sa ty neboj o Máriu,” povedala Františka pokojne a stisla Johanke ruku.
Johanka jej stisk opätovala, ale neodpustila si poznámku: „Och mama, všetko im dovolíš, si horšia ako tie dve dohromady.”
Na pódiu práve rečnil novovymenovaný európsky minister pre deti a školstvo, keď muž s vysielačkou priviedol k nemu Máriu. Nahol sa k nemu a niečo mu pošepol. Minister sa doširoka usmial: „Ále samozrejme, že uvoľním rečnícky pult,” odstúpil trochu nabok a ešte povedal do mikrofónu: “Mária nám chce niečo povedať.” Všetci v hľadisku zatlieskali, muž s vysielačkou stiahol dolu mikrofón a Mária tam zostala sama. Hľadisko stíchlo, Mária zhlboka dýchala a zatvorila oči, sústreďovala sa. Potom sa nadýchla a začala spievať tak šušlavo, ako sa to len bez predných zubov dá.

Láška bože láška, ďé ťa ľudia berú
na horách neráštieš, v poli ťa nešejú.

Magdalénka potiahla Františku za rukáv: „Babinka, prečo plačeš?” Ale Františka neodpovedala.
Keď Mária dospievala, štrbavo sa zasmiala na celý svet  a bez toho, aby si to uvedomila, zdvihla si šaty  až pod bradu, jednu nohu vysunula dopredu a povedala, “aha aké ja mám topánky, na podpätku” a rýchlo utiekla k Johanke a skryla sa jej do náručia
Odvtedy si celý svet nôti tú pesničku ako symbol nádeje.