Naučiť sa v dostatočnej miere prevládajúci spoločný dorozumievací jazyk krajiny je naozaj dôležité a je to vo väčšine prípadov podmienkou, aby mohol človek získať slušné vzdelanie a našiel si prácu, ktorou uživí svoju rodinu.
Z hľadiska vzájomného spolužitia však môže byť v konečnom dôsledku oveľa dôležitejšie, o čom sa budú prisťahovalci vo svojom jazyku baviť a aké hodnoty si v ňom budú odovzdávať.
Problém nie je v tom, či bude okrem kresťanských kostolov v európskom meste stáť aj mešita, ale v tom, čo budú v tej mešite (a koniec koncov aj v kostole) hlásať. Či lásku k susedom, hoc aj inej viery, alebo naopak nenávisť k nim. Či potrebu s nimi spolupracovať, alebo sa uzavrieť do seba, aby náhodou nedošlo ku „znečisteniu" jedinej pravej viery a tradície.
Multikulturalizmus nezlyhal v tom, že z prisťahovalcov neurobil Nemcov a kresťanov, ale v tom, že z časti z nich neurobil demokraticky, tolerantne zmýšľajúcich ľudí s úctou a pochopením pre demokratický systém, ľudské práva, slobodu jedinca, jeho právo voľby, s úctou a s pochopením pre rovnosť pohlaví a k pre všetkých rovnako platným zákonom.
Konsenzus na týchto spoločných hodnotách je totiž podmienkou akéhokoľvek fungujúceho multikultúrneho spolužitia. Doterajší model naopak sklamal aj v tom, že mnohých prisťahovalcov nenaučil, ako sa v podmienkach trhového hospodárstva o seba postarať bez toho, aby žili na úkor svojich susedov, ktorými navyše často pohŕdajú.
To, že ide len o problém časti, presnejšie povedané menšiny prisťahovalcov, treba vždy dodať. Nejde o žiadnu rodenú či kultúrnu determináciu ľudí z iných kontinentov, riešením nie je bránenie prisťahovalectvu, ale vyššie nároky na tých, čo sa chcú v Európe usadiť. A tiež o vyššie nároky na „rodených" Európanov. Najmä v prípade uživenia sa totiž už zďaleka nehovoríme len o probléme prisťahovalcov.
Ak sa v nejakej krajine oplatí zneužívať sociálny systém a žiť skôr z najrôznejších podpôr, než pracovať, a to platí pre veľkú časť vyspelej Európy, s multikulturalizmom to naozaj nemá nič spoločné.