Poviedka - Podskoč Miško

   Sobotný večer v dedinskej krčme. Chlapi posedávali, pofajčievali, popíjali pivo a do toho hučali televízne noviny. Práve informovali, že redakcia jedného denníka dostala už štrnásty list, v ktorom sa zatiaľ neznámy páchateľ vyhráža najvyšším ústavným činiteľom. Opäť bol ten list podpísaný, ako “JOPOM”, v liste z novín vystrihnuté fotky Fica, Mečiara, Slotu a Harabína a tentoraz vyhrážka typu, “ja som všade, mne neujdete, predo mnou sa neschováte, počkám si na vás v najbližšej smetnej nádobe. Vyskočím na vás, keď to budete najmenej čakať!” {readmore}

 ;    Aj keď síce policajný prezident v televíznom vstupe upokojoval situáciu a rozprával, že po páchateľovi usilovne pátrajú a občania sa nemusia znepokojovať, lebo to si len niekto robí hlúpe žarty, vzápätí televízia ukázala zábery na policajtov, ako prečesávajú okolie úradu vlády a parlamentu, domov menovaných a nakúkajú do všetkých smetných košov v širokom okolí.
      Opozícia obviňovala vládu, že si tie listy posiela sama, aby odpútavala pozornosť občanov od súčasnej situácie a koalícia obviňovala opozíciu, že to zase ona posiela, aby zosmiešnila vládu.
       “Fero” zakričal chlap sediaci pri okne na krčmára, “sprav mi ešte dve pivá.”
Hneď na to sa ozval v kúte sediaci, starší, vlasatý, zarastený, trošku taký jednoduchší mysľou, “Tonko, Tonko, Tonko” povedal rýchlo a zdvihol do hora prázdny decový pohárik.
“Môžem ti to napísať na účet?” spýtal sa krčmár toho, čo objednával.
“A čo pije?”
“Biele víno” odpovedal krčmár.
Chlapík hodil rukou, “nech mu padne na zdravie.”
“Ďakujem Tonko,ďakujem, ďakujem” opäť rýchlo povedal v kúte sediaci starší, vlasatý, zarastený chlap.
“Ale poď si preto” povedal  chlap pri okne, keď mu krčmár doniesol dve pivá a deci vína.
Zarastený chlap sa malými, ale rýchlymi krokmi vybral pre pohár vína, keď  muž sediaci pri okne povedal, “podskoč Miško” a ten zarastený muž podskočil a na hlas sa zasmial “hihiháááá”. Keď si opäť sadol na svoje miesto, ešte sa nadvihol, zasmial sa “ hehe” a hlasno si prdol. Celá krčma sa zasmiala, niektorí si pre seba povedali, ach Miško, Miško, a zase sa venovali správam.
        Podskoč Miško, ako ho všetci na dedine volali, prišiel do dediny niekedy po revolúcii, vdova Struhárová ho nechala bývať v starom dome po rodičoch. Neplatil jej nič, nájom jej splácal robotou. Pokosil, drevo narúbal, aj z hory navláčil a aj iným pomohol, keď ho o to požiadali, nechcel ani peniaze, stačilo jedlo a keď už niekto nástojil na nejakej odmene, tak si vypýtal nejaké knihy,  ale ináč bol čudák,  samotár. Spoločnosť vyhľadal, len keď on potreboval, ale väčšinu času trávil zatvorený v dome, alebo v dedinskej knižnici, kde chodil zadarmo pomáhať. Bol tak trošku cvok, mal na to aj papier, lebo raz vynadal policajtovi, ten ho zobral na policajnú stanicu, ale za krátku chvíľu ho priviezol domov. Vraj je to blázon a taký môže aj policajtovi vynadať.  Hlavne deti na neho pokrikovali, “podskoč Miško” a on podskočil, zasmial sa, zaujúkal a väčšinou si ešte aj prdol. Deti sa zasmiali, on im rozprával sprosté vtipy, občas im doniesol nejaké ovocie, ktoré natrhal kade kde, alebo deti zase jemu dali nejakú sladkosť, hlavne cukríky.       Bol jednoduchý, bol blázon, ale bol neškodný. Deťom síce rozprával sprosté vtipy, ale nie vulgárne, vedel sa porozprávať o hocičom, že niekedy sa až ľudia čudovali, kde sa v tom “podskoč Miškovi” berie. Pravidelne chodil do kostola a aj keď vzhľadovo pripomínal Oštaru z Tisícročnej včely, nesmrdel, ako niektoré iné persóny z dediny. A pravidelne chodil aj do krčmy, hlavne večer na správy. Peniaze nikdy nemal, ale vždy sa našiel niekto, kto mu zaplatil deci bieleho. Vypil maximálne dva deci a dosť. Keď mu niekto chcel nasilu zaplatiť ďalšie, podskoč Miško len rýchlo povedal, “zaplať, zaplať, zaplať, vypijem nabudúce, nabudúce.”
      Aj v utorok večer pred správami prišiel podskoč Miško do krčmy a krčmár hneď na neho ukazuje a podáva mu deci vínka.
“Ktože, kto, kto” spýtal sa rýchlo podskoč Miško.
“To je odo mňa” povedal krčmár, “lebo mi dnes doviezli drevo a aj napílili a potreboval by som ho naštiepať a upratať. Pomohol by si mi s tým?”
“Môžem, môžem, zajtra a potom v piatok. Vo štvrtok nemôžem, to budem v knižnici” odpovedal podskoč Miško rýchlo, zobral si svoje deci vína a malými krokmi sa  ponáhľal k svojmu stolu.
“A čo budeš v tej knižnici robiť, obrázky pozerať, keď písmenka nepoznáš” zakričal k Podskoč Miškovi dedinský mudrlant a posmeškár.
“Študovať budem, študovať, ako z dcéry vychovať rúču devu a nie prespanku” odvrkol rýchlo podskoč Miško.
Celá krčma sa zasmiala a mudrlant a posmeškár až zo stoličky vyskočil a zakričal, “čo si to dovoľuješ ty  špata škaredá”, ale to ho  hneď niekoľkí okríkli, “tak čo do neho zapáraš, nechaj ho tak” “Blázon starý” mudrlant a posmeškár si ešte neodpustil poznámku a sadol naspäť k stolu.
“Aj Mariša, aj keď je škaredá sa vydala a neprespala sa preto” zakontroval podskoč Miško naspäť.     (Aby ste vedeli o čo ide. Mudrlant a posmeškár si rád robil srandu z každého v dedine, ale nemal rád, keď si niekto vystrelil z neho. Keď ktokoľvek  musel vydávať dcéru, lebo bola v druhom stave, hneď sa posmieval, že ako si  si to dcéru vychoval, keď sa ti prespala, lenže na jar tohto roku musel on dcéru vydávať, lebo v deň jej sedemnástich narodenín im oznámila, že sa musí vydávať, lebo je v “ôsmom” mesiaci a oni si nič nevšimli. Ako vtedy v krčme vyplakával, že čo mi to len urobila.)
“Tyyyy” zahučal mudrlant a posmeškár, hodil na stôl peniaze za pivo, zobral si čiapku a so slovami, “nebudem tu ja s bláznom pivo piť” sa pobral domov.
“Len choď, choď, aj nám bude lepšie chutiť” povedal podskoč Miško rýchlo. Krčma sa opäť celá zasmiala a keď stíchla, krčmár sa ozval, “Miško, ale ty mi nemôžeš kunčaftov z krčmy vyháňať. Komu budem potom pivo predávať”
“Dobré je to vínko, dobré, ďakujem, ďakujem” povedal podskoč Miško, zodvihol pohár a trošku si uchlipol.
    Otvorili sa dvere a do krčmy vstúpili dvaja muži. “Dobrý večer, polícia, hľadáme pána Jaroslava Ostroluža.”
“Koho?” spýtala sa krčma skoro jednohlasne.
“Jaroslav Ostroluž” zopakoval policajt, načo chlap sediaci pri okne povedal, “Ostroluž? Taký v našej dedine nebýva.”
“A čo fotka, poznáte ho?” povedal druhý policajt a ukázal chlapom v krčme veľkú fotografiu. Chlapi zmeraveli a všetky hlavy sa otočili smerom k podskoč Miškovi.
“Jaroslav Ostroluž” povedali policajti, keď pristúpili k podskoč Miškovi, “zatýkame Vás v mene zákona, podľa paragrafu toho a toho, za šírenie poplašnej správy, vyhrážanie sa, útok na verejného činiteľa atď. atď.” Keď policajti podskoč Miška odvádzali z krčmy v putách, chlapi sa pýtali, že čo urobil a policajt len stroho povedal, “že tie listy písal on.” V krčme to zahučalo a ešte ani poriadne dvere nezatvorili, už všetci lovili mobily.
        “Kto vás na to naviedol, pre koho ste to písali, kto vás kontaktoval” vrieskal na podskoč Miška policajt vo vyšetrovačke.
“Prestaň, ukľudni sa” hovoril druhý policajt ticho a snažil sa ukľudniť svojho kolegu, “veď on nám to povie aj sám, veď sme predsa rozumní a dospelí chlapi. Tak ako to bolo pán Jaroslav, nám to môžete povedať, tu ste v bezpečí.”
“Ja musím ísť na záchod, mne je treba kakať” povedal podskoč Miško rýchlo.
“Do riti pôjdeš a nie na hajzeľ” vrieskal prvý policajt, jednou rukou chytil podskoč Miška za jeho bujnú hrivu a druhou rukou trieskal po stole a kričal, “hovor, hovor, kto ťa na to naviedol, prečo si to písal, pre koho si pracoval, kto ťa kontaktoval, ako dlho pre nich pracuješ, počuješ! Hovor, lebo to s teba vytrieskam!” Pustil podskoč Miškové vlasy a silno kopol do stoličky. Podskoč Miško bol pripútaný putami o operadlo, začal sa kývať dopredu a dozadu a rýchlo hovoril, “mne je treba kakať, ja musím ísť na záchod, mne je treba kakať, ja musím ísť na záchod.”
“Nikam nepôjdeš, pokiaľ nám všetko nepovieš!” Kričal prvý policajt.
Druhý policajt sa zohol k podskoč Miškovi a kľudne mu hovorí, “ale môžete ísť na záchod, aj domov vás pustíme, len nám odpovedzte na otázky”, ale podskoč Miško sa len knísal dopredu a dozadu a stále si mlel to svoje, “mne je treba kakať, ja musím ísť na záchod, mne je treba kakať, ja musím ísť na záchod.” Zrazu sa zasekol, pozrel sa hore na policajtov zasmial a hovorí, “hihihehe, ak ma nepustíte na záchod, tak sa vám tu pokakám. Pustím to do gatí. Ja sa vám tu pokakám, pokakám sa vám tu, ja sa vám tu pokakám…..”
      Obaja policajti vybehli z vyšetrovačky von a na chodbe sa stretli so svojim nadriadeným.
“Čo je, čo sa stalo” spýtal sa nadriadený.
“To hovädo sa nám tam posralo” povedal prvý policajt.
“Hovoril, že mu je treba, ale ja som myslel, že klame”, povedal druhý policajt.
“A on to myslel vážne, to musí byť nejaký debil” dodal prvý policajt.
“Veď aj je” povedal nadriadený a podával im papiere, “je zbavený svojprávnosti, je to čistý debil, odveďte ho na oddelenie.
         Mesiac ho držali na psychiatrii, vyšetrovali, skúmali, po mesiaci zasadlo veľké psychiatrické konzílium a malo urobiť posudok na podskoč Miška. Každý sa s ním rozprával, dávali mu rôzne testy, úlohy, potom každý napísal svoj názor a podal ho tomu najvyššiemu, predsedovi psychiatrickej komory.
     Pýtali sa ho na tie listy, ako ich písal, kedy ich písal, kde ich písal a prečo ich písal. “Pán Jaroslav” pýtal sa jeden doktor, člen konzília, “v prvom liste ste napísali citujem, “nadišiel váš čas, budem vás strašiť a mátať, nebudete mať nikde pokoja” koniec citátu, ako ste to mysleli, že budem vás strašiť, to ste ich chceli nejako, alebo niečim ohrozovať?”
“Hihi, hihihehe, no predsa strašiť, takto” povedal rýchlo podskoč Miško, priložil si ruky k hlave, palce oprel o uši, začal mávať prstami a zamumlal, “bububububu” a opäť sa zasmial, hihi hihi. Niektorí členovia konzília sa neudržali a zasmiali sa, na čo podskoč Miško hneď reagoval, “dobré čo? Bubububububu, aj vy by ste sa naľakali, heheh” a zopakoval pohyby rukami.
“A ako ste to mysleli, že darmo sa schovávate za ochranku, ja si vás nájdem aj na záchode, prídem cez kanalizáciu, to ste ich tiež chceli takto strašiť, bububu?” spýtal sa ďalší člen konzília.
“Viete ako by sa zľakli, keby si tak sadli na záchod a ja by som vyskočil z tej kanalizácie a chytil by som ich za zadok?” A podskoč Miško až vyskočil zo stoličky, ako to chcel názorne ukázať. Niektorí členovia konzília sa museli schovávať za papiere, aby ich nebolo vidieť, ako sa smejú.
       A takto im odpovedal na všetky otázky ohľadne listov, ktoré napísal a poslal do redakcie. Keď už odpovedal na všetky otázky, jeden doktor sa ho ešte spýtal, “a prečo ste ich chceli strašiť?”
“Viete, lebo hihi, lebo hihi” začal rozprávať podskoč Miško, ale v tom jeden doktor prerušil podskoč Miška, lebo si otváral cukríky a zašuchotal papierom. Podskoč Miško sa zvedavo pozrel tým smerom a tak doktor natiahol ruku a povedal, “čokoládové cukríky, ponúknite sa.”  Podskoč Miško zobral balíček do ruky, chvíľu sa v cukríkoch prehrabával, potom vytiahol jeden, podal ho tomu doktorovi a s celým balíčkom si sadol späť na stoličku. Začal odbaľovať jeden cukrík za druhým, pchal si ich hltavo do úst a zároveň odpovedal na otázku, “ lebo veď, straší sa preto, aby sme sa báli a oni stále rozprávajú, akí sú silní a že sa ničoho a nikoho neboja, tak som ich chcel trošku postrašiť, aby som vedel či je to pravda. A nie je to pravda. Klamú nás.” “A  posledná otázka” spýtal sa predseda konzília, “čo znamená ten podpis, JOPOM?”
“To neviete? Také ľahké? Jaroslav Ostroluž podskoč Miško” a podskoč Miško sa pozrel na toho doktora čo mu dal cukríky, lebo on ten jeden stále drží v ruke a neje ho. “Prečo nejete ten cukrík” spýtal sa.
Doktor sa usmial, “lebo práve tieto cukríky nemám rád.”
“Hihi, ani ja, preto som vám ho dal” povedal podskoč Miško škodoradostne a  pohniezdil sa na stoličke.        O týždeň podskoč Miška prepustili, lebo ako  sa uvádzalo v posudku, tak síce bol blázon, ale nepredstavoval nebezpečenstvo pre spoločnosť a preto ani nebola potreba jeho resocializácie, pretože ako sa vyjadril predseda konzília, v ústave by jeho čistá a detsky naivná duša utrpela väčšie škody, ako utrpela spoločnosť jeho konaním. Trvali nad jeho dohľadom a opatrovníctvom, ale aj pani Struhárová u ktorej podskoč Miško býval, tak aj starosta obce a aj miestny farár sa za podskoč Miška zaručili.
       Bolo že to slávy, keď sa podskoč Miško vrátil do dediny. Uvítal ho sám starosta, farár sa v nedeľnej kázni venoval pomoci blížnemu svojmu a v krčme mal predplatené víno na rok dopredu. Zrazu ho ľudia zdravili, zavolali na kus reči, pohostili a ani nič za to nechceli.        Keď sa už druhý deň neukázal v krčme, začali ho ľudia hľadať, ale až po týždni sa dozvedeli, že naposledy ho videli v susednej dedine za kopcom, zastavil sa v krčme na pohár vody. Krčmár sa spýtal, že kam ide a podskoč Miško mu povedal, “že vraj odchádza, lebo on je blázon a tak nech sa ku nemu aj správajú, ako k bláznovi. Ale po tej afére sa ku nemu správajú, ako ku seberovnému a nie ako ku bláznovi. A on v blázinci žiť nebude, veď len blázon sa správa k bláznovi, ako ku seberovnému.”
       A od vtedy ho nikto viac nevidel. Ak ho náhodou stretnete, nesmejte sa mu, ponúknite mu pohár vody a cukríky. “Čukoláďové” má najradšej.