Dom - poviedka

  V tom dome som nebol, odkedy zomrel otec. Už je tomu pár rokov.  Chcel som sa  ísť už dávno pozrieť dovnútra, ale nemal som odvahu, až dnes v noci. Rozhodol som sa totiž, že ho predám, tak som sa chcel ešte naposledy pozrieť dnu. Šiel som, akože len tak okolo, chvíľu som sa na neho pozeral spoza plotu, ale potom som vykročil dnu. Otvoril som dvere, trošku sa zadrhávali, svietil som si lampášom, vzduch vnútri bol nedýchateľný a všade bolo kopec prachu a neporiadok. {readmore}

Zastal som v hale a kužeľom svetla som prečesával steny a podlahu. Zrazu sa mi vybavili spomienky.        Mal som tak tri roky a strašne som chcel psíka. Otravoval som rodičov, prosíkal, ale obaja mi povedali, že žiadny psík nebude, lebo vraj neposlúcham. A v jedno popoludnie, pamätám si to presne, bolo teplo, leto, slnko pražilo dnu aj cez žalúzie a ja som spal hore vo svojej izbe, Zobudil na štekot. So zatajeným dychom som vyšiel z izby. Pozeral som sa cez zábradlie a dole v hale stála mama s malým psíkom. Slzy mi tiekli po lícach, keď som kráčal dole schodami, ale keď som sa ho dotkol a on ma olizol, svet pre mňa prestal existovať. Mama sa ku mne zohla, pohladkala ma po vlasoch a povedala…..         Ale v tom som kužeľom svetla osvetlil kuchyňu. Kuchynská linka bola stále taká jemne modrá, stôl a stoličky boli na svojom mieste, keby nebolo všetko pokryté vrstvou prachu, tak  to vyzeralo, akoby tam niekto býval. Kužeľom svetla som pomaličky prečesával všetky zákutia kuchyne, keď som osvetlil drez. Usmial som sa, lebo som si spomenul na otca, ako vždy po nedeľnom obede umýval riad. Vždy hovoril, že to je jeho robota, lebo mamička navarila obed a on teda umyje riad. Vždy keď ocko umýval riad, tak sme sa hrali. On stál a umýval riad a ja som sa postavil za neho, ale nič som nerobil, len som za ním stál. Tesne za ním a on sa vždy rýchlo otočil a chcel ma chytiť, ale len málokedy sa mu to podarilo. Keď ma náhodou chytil, tak mi vždy povedal…..
        Niečo prasklo pod mojou nohou, pozrel som sa dole na zem a tam bola malá vianočná sklenná ozdoba. Malý domček, červený a strecha biela, ako od snehu a vedľa neho ležal zelený stromček. Zdvihol som ho a pomaličky som sa pohol do obývačky. Akoby to bolo teraz, vešali sme ozdoby na stromček, ocko ma vždy zdvihol, aby som mohol zavesiť ďalšiu ozdobu, z rádia hrali koledy a z kuchyne to krásne rozvoniavalo. Keď sme ozdobili stromček, mamička ma okúpala, krásne obliekla a potom sme išli večerať. Po večeri sme si kľakli pri okno, pomodlili sme sa a čakali sme na Ježiška. Tak som ho prosil, aby mi doniesol autobus, veľký, červený a naozaj som ho tam našiel. Ale netešil som sa z neho, lebo bol modrý a nemal na streche pás. Sedel som tam na zemi pod stromčekom, držal autobus v rukách a plakal. Mamička sa ku mne zohla, pobozkala ma, ja som ju objal a ona hovorí…..
         Zastal som pri schodoch, ktoré viedli na poschodie. Vŕzgali. Stále vŕzgali, aj po rokoch vŕzgali tak isto, ako vtedy, keď som si doviedol priateľku v noci tajne domov a vysvetľoval som jej, ako má na ten ktorý schod  stúpnuť, aby nezavŕzgal. Trvalo to možno päť minút, kým sme sa dostali šťastne na poschodie, zatvorili sme sa do izby a ja som šiel ešte do kúpeľne po pohár vody. Keď som sa otočil, otec stál vo dverách. Usmial sa a vraví, “dúfam, že ťa nemusím poučovať čo a ako synak.” Ledva som zalapal po dychu, ale on ma len potľapkal po ramenách a potom mi do dlane vložil balíček pánskej ochrany. Hanbil som sa. Neskutočne som sa hanbil, cítil som, ako sa červenám, ale otec sa len ku mne nahol a vraví…
        Zostal som som stáť pred dverami hosťovskej izby. Otvoril som dvere. Nič sa tu nezmenilo, posteľ ustlaná a cez veľké okno a balkónové dvere dnu svieti lampa z ulice. Pozeral som sa na ten balkón cez to veľké okno, ako som tam vtedy stál, mamičkina sestra ma držala za ruku a ja som sa pozeral dole, ako mamičku niesli na nosidlách a nakladali ju do sanitky. Mala veľké brucho, čakala bábätko a viezli ju do pôrodnice. Už sa nikdy nevrátila. Ani ona a ani bábätko. Ocko mi vtedy povedal, že …..
        Vstúpil som do kúpeľne. Páchlo to tam takou stuchlinou, tak som trošku pootvoril okno. Pozeral som sa na tie biele obkladačky, na niektorých boli ešte nálepky, ktoré som tam lepil. Tie nálepky boli v žuvačkách. Mamička sa na to hnevala a ocko tiež, lebo to potom musel čistiť. Ale ako sa ocko hneval, keď som si raz do vody vo vani  vylial atrament, aby som mal takú krásne modrú vodu, akú som videl na jednej fotke z reklamného magazínu, na dovolenku pri mori?  Sedel som v tej vode a skoro po prsia som bol modrý. Joj, vtedy na mňa veru aj kričal a ešte ako, vraj ……
         Otvoril som dvere do spálne. Odvtedy tu nikto nebol, nikto tu neupratoval, všetko tu zostalo presne tak, ako som to tam nechal. Až ma zamrazilo. Sadol som si na posteľ.Vtedy mi zavolal doktor, aby som rýchlo prišiel, vraj je s ockom zle. Býval som v meste, aby som to mal bližšie k práci. Ležal na posteli a ťažko dýchal, chytil som ho za ruku, on sa nadvihol, chcel mi niečo povedať, ale už nedopovedal.
        Ráno ma zobudilo slnko, ktoré svietilo do izby. Posadil som sa na posteli a porozhliadol som sa okolo seba. Teraz bolo všetko farebné, nie ako v noci, pri svetle lampáša. Pomaličky som vyšiel von, nadýchol som sa čerstvého vzduchu, chcel som zatvoriť vonkajšie dvere, ale trošku sa zadrhávali. Aby som ich mohol zatvoriť, musel som ich trošku nadvihnúť. Toto musím opraviť, pomyslel som si, potom som sa ešte raz pozrel na dom a vtedy som sa rozhodol, nepredám ho. Zostalo v ňom veľa nedopovedaného.