Usmej sa ... - poviedka

       Už dlhšiu dobu mám pocit, že ma ľudia prehliadajú, akoby som neexistoval.  Pozdravím a nikto mi neodpovie na pozdrav, prídem niekam a nikto sa na mňa nepozrie, odchádzam a nikto to ani nezistí.  Keď sa chcem niekomu prihovoriť, musím na neho prehovoriť aj tri, štyri krát, ako by som neexistoval. {readmosp;

Bol som v obchode, čakal som v rade pred pokladňou a keď som konečne zastal pred pokladníčkou, tak sa len pozrela ponad moje plece a povedala, “ďalší prosím, pristúpte bližšie prosím.” Snažil som sa jej povedať, že ja som zákazník, ukazoval som jej, že mám mlieko a chlieb, ale ona nič, vôbec nereagovala. Ako by som neexistoval.
 Tak som šiel von aj s nákupom a opäť nikto nič. Na ulici som vrazil do chlapíka, otočil som sa a povedal, “pardón,” ale on ani nezareagoval, ako by som neexistoval. Nastúpil som do autobusa, ale nemal som lístok, chcel som si kúpiť, ale vodič len povedal, “postúpte si do vozidla.” Zatvoril dvere a vôbec odo mňa nepýtal lístok, ako by som neexistoval.
Išiel som autom, ale aj keď som bol na hlavnej, pred každou križovatkou som musel spomaliť, lebo mi nikto nedal prednosť. Policajti zastavovali autá, každé auto, ale mňa nezastavili, keď som prechádzal vedľa nich, ani sa na mňa nepozreli, ako by som neexistoval.
Na ulici stál žobrák, každému sa prihovoril, ale mne nie. Vytiahol som z vrecka zopár drobných a vysypal som mu ich do klobúka, ani brvou nepohol, ani sa nepozrel na mňa a ani nič nepovedal, ako by som neexistoval.
Sedel som u lekára v čakárni, zobral som si časenku a čakal. Po chvíľke prišla jedna pani, tiež si zobrala časenku a sadla si. Na ordinácii sa otvorili dvere, vykukla sestrička a povedala, “poďte pani”, mňa si ani nevšimla, ako by som neexistoval.
Nastúpil som do výťahu a stlačil trojku, ale výťah sa ani nepohol, mačkal som každé jedno tlačítko, ale nič. V tom sa otvorili dvere, nastúpil jeden pán, stlačil trojku a výťah sa pohol, ja som ho pozdravil, ale on mi ani neodzdravil, ako by som neexistoval.
Na prechode stála stará pani, chcel som jej pomôcť, chytil som ju za rameno, a ukázal som stop prichádzajúcemu autu, ale auto nezastavilo a pani vstúpila na prechod, až keď to auto prešlo. Držal som ju za rameno, ale ona išla sama, tak som ju pustil a zostal som stáť uprostred cesty. Autá išli v oboch smeroch, ale nikto na mňa netrúbil, ako by som neexistoval.
Mám veľa priateľov, ale nikto mi nezavolal, nikto nenapísal esemesku, email, nikomu som nechýbal, ako by som neexistoval.
     Raz som takto blúdil ulicou, vrážal som do ľudí, ale nikto sa ani neobzrel. Na chodníku som našiel mincu, dvojlibrovku. Zodvihol som ju, ale hneď som si aj pomyslel, že na čo mi bude, keď si za ňu aj tak nič nekúpim, veď pre nikoho neexistujem. Prehadzoval som si ju z ruky do ruky a za rohom som stretol opäť toho istého žobráka. Sedel a prihováral sa každému, kto išiel okolo neho. Každému, len mne nie. Pozrel som sa na neho, potom na mincu, usmial som sa, ja ju nepotrebujem, mne je tá minca na nič, hodil som mu ju do klobúka a pobral som sa preč.
“Ďakujem vám pane”  ozvalo sa za mnou. Ja som sa otočil a žobrák sa na mňa usmieva a kýve hlavou na znak vďaky. Pozrel som sa za seba, či náhodou žobrák nemyslí niekoho iného, ale nie, on sa pozeral na mňa a ďakoval mne.
“Rado sa stalo” odpovedal som mu s úsmevom.
“Prajem Vám krásny deň, pane” dodal ešte žobrák a doširoka sa usmial. Na chodníku som sa opäť s niekým zrazil, ten niekto sa otočil a povedal, “prepáčte nechcel som.”
 “Vy mne prepáčte” odpovedal som a obaja sme sa usmiali.
Na prechode stála stará pani, chytil som ju za rameno a zdvihnutím ruky som ukázal autu stop a ono zastavilo. Prešli sme na druhú stranu a stará pani sa usmiala a povedala, “ďakujem Vám mladý pán.”
Takú dobrú náladu som z toho mal, na všetkých som sa usmieval a všetci mi odpovedali úsmevom. Len taký bezdomovec na mňa zazeral z pod hustej hrivy, tak som vytiahol z vrecka všetky drobné, bolo ich za plnú hrsť a dal som mu ich. On sa na mňa pozrel, “čo chceš za to.”
“Nič, len sa usmej” odpovedal som mu.
“Len to? Len sa mám zasmiať?” povedal neveriacky a potom sa začal nahlas smiať, čo smiať, on sa začal rehotať. Všetci ľudia, ktorí išli okolo sa začali smiať tiež a smiali sa aj keď odišli preč, za roh, alebo sa stratili v dave.
Zhlboka som sa nadýchol a zasmial som sa tiež.
Usmej sa aj ty…….