Dieťa zvané nádej - 4/6 poviedka

Bol čas oberania čerešní. Johanka mala už trinásť rokov, a tak naoberali čerešne a chodili ich predávať do mesta. Františka s mamou a Sidóniou cez deň oberali a skoro ráno Fedor s Johankou vyrážali na trh. Už im zostala len veľká a stará čerešňa, na ktorú im Fedor zakázal liezť a tak s oberaním čakali na Fedora. Keď sa poobede vrátili z trhu, Fedor vraví Johanke: „Choď sa najesť a potom príď, vyložíme debničky a pôjdeme obrať tú starú čerešňu. Pokosím pod ňou trávu a zároveň z nej aj poopilujem suché konáre, aby sa na rok dala lepšie oberať.” {readmore}

 

< pol hodinu prišiel Fedor ku Františke a pýtal sa, či náhodou nie je jeho mama u nich, lebo doma nie je, ani žiadny odkaz nenechala a telefón má na stole. Johanka odišla s Fedorom pomôcť pohľadať mu matku. Už po niekoľkých minútach ju Johanka našla. Ležala vo vysokej tráve pod starou čerešňou, vedľa nej rebrík a malý košíček s rozsypanými čerešňami.
“Fedor,” kričala Johanka, čo jej hlas stačil, “Fedor, poď sem, rýchlo,” a skláňala sa nad Sidóniu. Sidónia sa nehýbala a ťažko dýchala, Johanka ju chytila za ruku, ale vtom dobehol Fedor. „Mama, mama,” kľakol si k mame, “čo som ti hovoril, mama, aby si na tú čerešňu nešla, pokiaľ ju neopílim,” zohol sa k mame, pohladkal ju po líci, “mami, povedz niečo.”
Sidónia nadvihla hlavu, pozrela sa na Johanku, šeptom a trhane povedala: „Jo-han-ka,” zhlboka vydýchla a vyvrátilo jej hlavu. Johanka vstala a s veľkým krikom sa rozbehla domov.
Sidónia mala skromný pohreb, len pár najbližších priateľov prišlo. Na druhý deň po pohrebe Fedor vypílil tú čerešňu, vraj už dala ovocia až, až.
Niekoľko dní strávil u Františky, aj spával u nich v kuchyni na gauči, potom sa zase niekoľko dní vôbec neukázal. Raz večer, keď tak sedeli v kuchyni len Fedor a Františka a Fedor si vypil trošku viac, ako býva zvykom, sa zrazu rozplakal a Františke sa vyžaloval, vylial si dušu. Vraj ho už život nebaví, lebo zostal už na tomto svete úplne sám, žiadna budúcnosť, jar, leto, jeseň, zima, všetko stále dookola a pre koho to, pre koho? Už rozmýšľal nad tým, že to ukončí.
Františka sa na Fedora prísne pozrela a povedala: “Fedor, a na nás si nemyslel? Veď my by sme tu potom zostali samé, úplne samé v tomto zabudnutom kúte sveta.” Fedor chvíľu pozeral do zeme, potom sa rozplakal a ticho povedal: „Prepáč, Františka, prepáč.” Františka ho objala a Fedor jej plakal na ramene. Aj Františka sa rozplakala, Fedor jej až príliš pripomínal Matúša.

Na jar sa Fedor rozhodol, že si ten dom trošku prestavia. Chcel si urobiť z prednej izby, ktorá bola najväčšia, konzervatórium. Dá dole strop na izbe, do strechy osadí pár okien, vyhodí koberce, vybrúsi a vyleští drevenú podlahu a do stredu potom postaví krídlo. A hneď sa aj pustil do práce, začal čistiť povalu. Johanka mu pomáhala, bola hore na povale a podávala mu veci, ktorých tam bolo neúrekom a Fedor stál dole a hneď to aj triedil, toto sa ešte zíde, toto vyhodiť...
“Hej, Johanka, čo tam robíš, čo si zaspala?” zakričal Fedor na Johanku, keď mu prestala podávať veci.
“Fedor? Fedor, poď sem, niečo som našla,” odpovedala Johanka ticho.
Fedor vyšiel na povalu, Johanka držala v ruke jednu dosku z podlahy a pod ňou sa niečo lesklo. Pod podlahou našli staré zbrane, pušky a samopaly ešte z druhej svetovej. Niektoré boli len tak položené, ale väčšina bola zabalená v mastnom papieri a ešte aj v plátne. Bolo tam veľa škatúl, v ktorých boli náboje, a v drevených debnách našli granáty a veľké tanierové míny.
“Wáááu, čo s tým urobíme?” spýtala sa užasnutá Johanka.
“My nič, Johanka, zavoláme políciu.”
“Ále, to fakt?” povedala Johanka smutne.
“Johanka, chceš aby ti to odtrhlo prsty alebo ruku?” spýtal sa Fedor, chytil Johanku za rameno a odviedol ju z povaly preč.

“Kto tu býval predtým?” spýtal sa policajný pyrotechnik.
“Jáj,” začala rozprávať Františkina mama, “dlhé roky tu býval Jožko Súdor, ale on sa sem len priženil, do Čavojských, a starý vraj boli veľký partizán.”
“No, však tu aj toho je, ako pre celú partizánsku brigádu,” povedal pyrotechnik a pustil sa do roboty.
Vonku na dvore natiahli veľkú plachtu a všetko to tam na ňu nakládli. Už to bolo skoro všetko, keď pyrotechnik zišiel dolu z povaly a povedal, že budú musieť priniesť kontajner na likvidáciu výbušnín, lebo dve míny sú v zlom stave. Voľakedy na ne asi zatekala voda a sú dosť skorodované.
Na druhý deň priviezli taký veľký kontajner, vojaci všetkých vytlačili na tristo metrov ďaleko a dvaja pyrotechnici v ochranných odevoch sa vybrali do domu.
“To čo majú na sebe, skafandre?” spýtala sa zvedavo Johanka.
“To sú ochranné odevy, keby to náhodou vybuchlo, tak ich to nezabije, len im to trošku popáli ruky a nohy,” snažil sa jej to vysvetliť Fedor.
Zrazu sa ozval ohlušujúci výbuch, všetci v momente zaľahli a keď sa usadil prach, tak z domu chýbala viac ako polovica. Niekoľko policajtov a vojakov sa rozbehlo k domu, Fedor sa postavil, chytil sa za hlavu a nechápavo sa pozeral okolo seba. Františka s mamou plakali a Johanka len stála a zakrývala si ústa. Keď sa dozvedela, že pyrotechnici zahynuli, tak sa vrhla na Fedora a s plačom ho začala udierať a pritom kričala: „Povedal si mi, že ich to nezabije, že ich to len popáli, klamár, si klamár….”
Dva dni zbierali to, čo zostalo z pyrotechnikov, do plastových vriec, na tretí deň si zavolali Fedora a oznámili mu, že budú musieť dom zbúrať, lebo jeho statika je silne narušená. To, čo sa dalo, presťahovali k Františke, krídlo, aj keď dosť poškodené, priniesli na dvor a zakryli ho plachtou. Keď odviezli aj posledné kamene, spustil sa dážď. Fedor išiel do šopy, zobral tú najväčšiu sekeru a začal rúbať do klavíra ako zmyslov zbavený. Johanka aj chcela zakročiť, ale Františka ju stiahla ku sebe a povedala jej, že takto plačú správni chlapi. Keď rozmlátil klavír na drobné triesky, odhodil sekeru, zostal tam stáť a zhlboka dýchal. Františka doniesla deku a podala ju Johanke so slovami. „Prehoď mu ju cez plecia, lebo ešte prechladne.”
Johanka mu prehodila deku cez plecia a Fedor ju objal. Chvíľu tam tak stáli v tom daždi a mokli, potom Fedor zobral Johanku na ruky a odniesol ju do domu. Františku až pri srdci pichlo, akoby Matúša videla.
Ešte večer sa Fedor zbalil do veľkého ruksaka, že ide preč, do sveta. Vraj prišiel o všetko, o mamu, o domov a kam sa pozrie, všetko mu ich pripomína. Už tu nechce ďalej zostať.
“Idem, stratil som všetko, ja už nemám nič,” povedal Fedor a začal sa obúvať.
 “Ach chlapče, chlapče,” povedala Františkina mama a prehrabla Fedorovi vlasy rukou, “vravíš, že si stratil všetko, takže už môžeš len objavovať a nachádzať. Štastný si ty človek. Choď si kam chceš, ale ráno, takto proti noci ťa nikam nepustím.”

Keď Johanka dovŕšila šestnást rokov, musela podstúpiť kompletné gynekologické vyšetrenie, ktoré bolo nariadené zákonom a ktorým sa malo definitívne potvrdiť alebo vyvrátiť, či je schopná otehotnieť alebo nie. Lenže, ako všetky ostatné dievčatá, ani Johanka nedostala menštruáciu a nenastala u nej ani po hormonálnej liečbe.
Do dievčat, ktoré sa narodili počas tej chrípkovej pandémie, celý svet vkladal obrovské nádeje, lebo u nich bola veľká pravdepodobnosť, že by mohli otehotnieť, keďže v tom čase ešte neboli na svete a neprišli fyzicky do kontaktu s okolitým prostredím a teda ani s mikróbom – zabijakom. Pre ľudí to bola ďalšia zdrvujúca porážka, lebo zomrela aj posledná nádej.

Johankine osemnáste narodeniny oslavovali vo Fedorovom novom dome. Postavil ho na tom istom mieste, kde stál starý dom. Ako sa len všetci čudovali, ty ideš stavať dom? A načo? Pozri, koľko je tu prázdnych a veľkých domov. Niektoré aj dvoj, trojposchodové. Ale Fedor chcel postaviť presne taký istý dom, aký mal predtým. Postavil ho trošku širší a dlhší, vzadu len jedna izba, kúpeľňa a kuchynka a viac než polovica domu konzervatórium, zo všetkých strán presklená miestnosť, ešte aj strecha bola presklená, vedľa vchodu krb a v strede miestnosti sa vynímalo veľké krídlo Petrof.
Postavil celý dom sám, každý kameň položil vlastnými rukami, všetko drevo si pripravil a opracoval sám, len málo odborných prác si nechal urobiť inými. Trvalo mu to štyri roky, ale to odriekanie stálo za to. Zvuk klavíra tam znel nádherne a keď pootváral všetky okná a dvere, bolo ho počuť do ďaleka.
 
O dva roky neskôr, to už mala Johanka dvadsať rokov, boli hore na lúkach hrabať seno. Johanka, Františka a Fedor. Ponáhľali sa, lebo sa blížila búrka. Už bolo počuť hrmenie, vlečka za traktorom bola naložená do plna, ale ešte zostala horná časť lúk nepohrabaná. Fedor s Johankou poslali Františku s plnou vlečkou sena domov a oni dvaja zostali hore dohrabať seno, aby nezmoklo. Práve položili posledné otepy sena na kopy, keď sa z neba spustili prvé kvapky dažďa. Skôr, než dobehli do lesa a schovali sa pod stromy, boli skoro do nitky mokrí. Skrčili sa pod skalu, Fedor si vyzliekol košeľu a zakryli sa ňou, aby na nich nepršalo. Mali mokré vlasy a kvapky vody im stekali po tvári.
“Si úplne mokrá,” povedal Fedor a utrel jej kvapky z čela a dlhé, čierne vlasy jej dal za ucho.
“Aj ty,” a Johanka tiež utrela Fedorovi kvapky z tváre.
Fedor pohladkal Johanku po líci, Johanka to opätovala, Fedor sa sklonil k Johanke a pobozkal ju. Najskôr len tak jemne, krátko, ale keď Johanka vnorila svoje prsty do jeho bujarej hrivy, prestali vnímať svet.
Už bolo dávno po búrke, keď prišla Johanka domov. Bola celé mokrá a studená, ako žaba, Františka ju hneď poslala do vane. Večer, keď si Františka ľahla spať, Johanka ešte nespala, prehadzovala sa na posteli.
“Ty čo ešte nespíš?” zašepkala Františka.
“Nemôžem zaspať,” odpovedala Johanka a pomrvila sa v posteli.
“Si ty normálna? Takto premoknúť? Chceš ochorieť?” ešte ju kárala Františka, ale Johanka jej skočila do reči.
“Mami,” zašepkala Johanka,“ ja ti musím niečo povedať. „Fedor ma dnes pobozkal, tam hore, počas tej búrky sme sa bozkávali.”
Františka stíchla, nič nehovorila, len počúvala.
“Ja ani neviem,” pokračovala Johanka, „kedy sa tá búrka skončila,” schovala si tvár do vankúša a zasmiala sa.
“A aké to bolo?” spýtala sa Františka ticho.
“Fúúúúú ...” a Johanka urobila rukou do tmy veľké gesto a opäť sa zasmiala.
 “Ja sa ti musím priznať, Johanka,” pokračovala Františka šeptom,  „že som to čakala, ale podstatne skôr. Čakala som to už pred takými štyrmi, piatimi rokmi. Pozorovala som vás a nevedela som, či to skrývate, alebo nič medzi vami nie je. Prekvapili ste ma, že až teraz.”
“Fedor sa ma spýtal, či by som zajtra u neho nezostala na noc,” doslova vyletelo z Johanky.
“A ty chceš?”
Johanka len pokývala hlavou na znak súhlasu.
“A prečo sa ma teda pýtaš, mám ti vybaviť u Fedora audienciu?” povedala Františka, nato obe vyprskli do smiechu.
“Naozaj ste ma prekvapili, že až tak neskoro ste začali, čo sa ti nepáčil?”
“Predtým vôbec. Veď vyzeral ako pandrlák, až teraz, posledné roky zmužnel a keď zacítim jeho vôňu, tak…” Johanku až zatriaslo pod perinou.
“Vieš, dcéra moja, postaviť taký dom len vlastnými rukami, to sa musí niekde prejaviť”
“To dúfam,” odvrkla Johanka a opäť vyprskli smiechom.
V tú noc nevedeli zaspať obe a dlho do noci sa chichúňali do vankúša.
Fedor sa zopár dní u Františky neukázal, až keď mu Johanka povedala, že ho čakajú v nedeľu na obed, prišiel. Prišli pekne spolu, ruka v ruke, Františkina mama ho hneď vo dverách uvítala: „No vitaj, zaťko, dlho si sa neukázal, čo si mal návštevu?”
“Babka, prestaň,” povedala Johanka celá červená.
Keď večer spolu odchádzali k Fedorovi a Františka sa dlho za nimi pozerala, babka ju pohladila po chrbte a povedala. „Aspoň ju budeš mať blízko, na očiach.”