Šoky z návratu domov

Návrat na Slovensko sprevádzal nečakané šoky.

1. Počasie – je tu nádherne slnečno a napriek tomu, že je stred októbra, mohla som si dať do mesta letné šaty. Po meste stretávam známe tváre, a napodiv ešte stále veľa známych. Pribudli nové podniky, v ktorých sa ešte stále môže fajčiť (úplne som na túto skutočnosť zabudla).

2. V našom činžiaku akoby všetci na mňa čakali, mala som pocit, že odkedy som odišla, nikto sa nechopil metly a nepozametal chodbu a schody. Bola to jedna z mojich prvých činností po príchode, a vyhodila som dve plné lopaty prachu a smetí po obyvateľoch nášho paneláku. Všetci okoloidúci sa pristavovali na kus reči, akoby som im celý ten čas ,,vonku“ naozaj chýbala. (Alebo len to upratovanie?)

3. Záhradka pred našimi oknami (a pred oknami ďalších x obyvateľov paneláku)potrebovala nutne vyplieniť. Ruže dusil pýr, a tak som vynosila za náručia zeliny. Záhradníčenie mi naozaj v Londýne chýbalo, tak ako spätosť so zemou a prírodou. Známi z činžiaku, ktorých som nevidela poriadne dlho sa prihovárali, akoby mali trošku výčitky, že sa toho doteraz nikto nechopil. Neznámi, ktorí sa medzičasom prisťahovali, sledovali spoza záclon, kto je tá nová osoba, čo tak usilovne okopáva pred ich činžiakom.

4. Ďalší šok mi spôsobil pohľad na kamarátky v mojom veku – vlastne som ich sotva videla. Jednu totiž zamestnávajú materské povinnosti - čaká druhé dieťa. Ďalšia sa venuje štúdiu, už presiahla tridsiatku a zapísala sa na výšku. Väčšina vedie manželský život v jednej z panelových ,,králikární“ a sú spokojní (napohľad). V skutočnosti to v meste vrie rozvodmi a medzičasom sa asi štyri známe rozviedli a ďalšie tri podvádzajú (ešte stále) manželia. Na chvíľu pocítim radosť z toho, že som sa ešte nevydala. Vraj – nič som zatiaľ nezmeškala. A mám taký pocit, že naozaj nič. V laptope ukazujem asi 4 tisíc fotiek z Londýna a z výletov po svete. Kamošky ,,zírajú“ akoby som bola svetoznáma herečka. ,,Ty si toho teda zažila!“ – hovoria so štipkou zle maskovanej závisti v hlase. V tom jej zaplače dieťa a manžel v mobile oznámi, že o päť minút stojí pred činžiakom. Back to reality.

5. Najväčší šok: Cena bytov. V našom skoro 50 tisícovom mestečku sa cena vyšplhala na milión a pol za trojizbový panelový byt. Cena rastie nie každým polrokom, ale každým dňom, preto, keď tento článok vyjde, je možné, že to už budú dva melóny. Keďže som si chcela začať budovať life, kúpa bytu je nevyhnutná. Keď mi ale vyrátali, že mesačne budem splácať po 13 tisíc, všetky ilúzie sa rozplynuli. A ďalšia vec – práca. Prvá odpoveď na mojich desať CV, čo som poslala bola zaujímavá. Mesačný plat však zodpovedal mesačnej splátke za byt. Takže – najprv práca (za rozumný plat) a potom kúpa bytu (cena ktorého sa medzičasom ešte môže zasa zvýšiť). Veď už za jednoizbový chlievik pýtajú milión! Moja rada všetkým v UK: Šetrite na byt, lebo tu naň už sotva našetríte.

6. Priatelia v Londýne mi dávali dva mesiace. ,, Uvidíš to tam, a prídeš späť.“ Priatelia tu mi dávajú tiež dva mesiace. ,,Tvoj optimizmus ťa do dvoch mesiacov prejde.“

Dnes sú dva týždne od príchodu na Slovensko po dvoch rokoch v Anglicku. Skoro na to, aby som zutekala späť a príliš krátko na to, aby mi vyprchal môj optimizmus. Neviem, ako dlho mi vydrží a aké šoky má pre mňa ešte môj rodný kraj pripravené. Budem vás ale informovať

Napsala: Grace