Si potrebný!

Na prechode pre chodcov ma zaujal párik starčekov. Celý Londýn sa točil v bláznivom kruhu, len oni dvaja, akoby vystrihnutí z inej story tam stáli na ostrovčeku a trpezlivo čakali na zelenú. (Londýn rozhodne nie je miesto na prežitie romantickej staroby). Na ramene drobnej babičky spočívala ruka vysokého zhrbeného muža, ktorý sledoval panáčika, kedy zmení farbu. Pomyslela som si, že ju ochraňuje a podporuje ju, ale keď napokon panáčik ozelenel a obaja sa ťarbavo pohli, babičkine rameno slúžilo práve starčekovi ako opora pri ťažkej chôdzi. Druhou držal barlu.
Napadlo ma, že aj v živote je to ako s týmito starčekmi. Často sme ako tá babička zničení, zranení, fyzicky alebo duševne zostarnutí. Máme pocit, že sme už na nič, nikomu nemôžeme už nič poskytnúť, nič dať a zdá sa, že by sme my sami potrebovali pomoc. A pritom za nami sú takí, čo sú na tom omnoho horšie a práve naše rameno im môže byť záchrannou barličkou.

Ešte dlho trvalo, kým starý párik zišiel z môjho pohľadu. Pri živote ich udržuje zrejme aj vedomie, že sú potrební a osožní jeden pre druhého. Aj ty si pre niekoho veľmi potrebný! Prekážkou nie je ani to, že si na vozíčku, že máš ochrnutú ruku alebo ti už neslúži pamäť. Nájdi si spôsob, akým dokážeš byť pre niekoho oporným ramenom, vďaka ktorému pomôžeš niekomu v núdzi prejsť na druhú stranu cesty...

Andrea Janotková