Vyrozprávané - Slavomír

Bol večer, tri týždne pred vianocami, chladno, mrholilo a ešte aj fúkal vietor. Slavomírovi sa nechcelo do toho počasia, ale nakoniec si obul tenisky do uší strčil slúchadla, pustil svoju obľúbenú Metallicu a Master of pupets  a vybehol do parku nad domom, kde býval.

        Každý večer takto vyrážal z domu zabehať si do parku, pretože od kedy zmenil zamestnanie dosť pribral a jeho priateľka mu až príliš často vyhadzuje na oči tú nechutnosť, ktorá mu rastie na mieste jeho, ešte donedávna krásne vytehličkovaného bruška. Najťažšie je vybehnúť z domu, začať utekať. Potom, keď sa rozbehne to už ide aj samo. Je to akoby relax, vníma len muziku, ktorá ho oddeľuje od okolitého sveta, vytvára vákuum pre jeho myšlienky. Presne tak isto, ako aj dnes. Hlavu mal plnú blížiacich sa vianoc, darčeky, cesta domov, autom na Slovensko, trajekt, počasie, práca a všetko sa mu to miešalo v hlave stále dookola. Dobehol práve na kopec, keď sa strhol a zastal. V slúchadlách nastalo ticho. Nechápavo pozerá na svoj prehrávač, ktorý s nenabitou batériou nejaví známky života. Trošku si zanadával sám na seba a opäť sa rozbehol. Bol prekvapený, koľko zvukov zrazu počuje. Dupot vlastných nôh, vlastné funenie, počuje aj narážanie drobných kvapôčiek vody do jeho nepremokavej bundy. Z diaľky počuje zvuky policajnej sirény a do toho slabé help, help me. Spozornel, zastavil a započúval sa. A opäť help, help me pleas, nebolo moc nahlas, ale nebolo to ani ďaleko. Haló, je tu niekto? Zakričal.
Ano, tu som, pomôžte mi prosím, sotva počuteľne niekto hovoril, kričal. Z hlavného osvetleného chodníka sa odpájala úzka piesková neosvetlená cestička, ktorou sa dalo prejsť krížom cez kopec. Z tej cestičky sa ozíval ten hlas volajúci o pomoc. Posvietil si mobilom a tam, asi tak dvadsať metrov za prvým stromom našiel kľačať na zemi ženu. Z čierneho oblečenia jej svietila len tvár a s plačom ho prosila o pomoc. Je tehotná, má silné bolesti a odtiekla jej plodová voda. Okamžite vytočil políciu, popísal situáciu a miesto, kde sa nachádzajú. V priebehu minúty počul približujúce sa sirény z ľavej aj z pravej strany kopca. Lenže na prístupových cestách sú zábrany, aby sa do parku nedostali autá a motorkári a tak to mali k nim záchranári na pešo ešte skoro tristo metrov. Kričal koľko mu to hrdlo dovoľovalo, tu sme, tu sme. Nemohol im ísť naproti, nemohol ani vybehnúť na tú osvetlenú cestičku, lebo ho kŕčovite držala za ruku a prosila ho, neopúšťaj ma, neodchádzaj, nenechávaj ma tu. Čim bližšie bola pomoc, tým agresívnejšie sa správala, kričala, zvíjala sa, plakala, škriabala. Už ich vidí, už vidí záplavu modrých svetielok, ako sa k nim približujú, ešte im máva rozsvieteným mobilom. Potom to už šlo všetko veľmi rýchlo. Naložili ju na nosidlá a doslova s ňou utekali do sanitky. Utekal s nimi aj on, pretože ho stále držala za ruku. Počas presunu do sanitky sa dozvedel, že tá žena je vlastne ešte len dievča, volá sa Ruhena, má 20 rokov, pochádza z Pakistanu a toto je jej prvý pôrod. Aj jeho sa pýtali, kto je, ako ju našiel a nechajte nám telefónne číslo. Keď blikajúca a húkajúca sanitka zmizla za prvou zákrutou, ešte krátky rozhovor s policajtmi, spísali krátky a rýchly zápis a na odchode mu gratulovali a zároveň ďakovali za tú mladú ženu. Domov sa mu bežalo neskutočne ľahko. Práve otváral dvere, keď mu prišla mu smska.
Je to chlapec
50cm
3017g
všetko v poriadku
gratulujeme 

Na druhý deň ráno, ešte ležali v posteli, zavolal manžel Ruheny a otec novonarodeného chlapca, ďakoval mu  a pozval ho na návštevu.  Slavo sa snažil vyhovoriť a tak povedal, že sa musí spýtať priateľky, či budú mať voľný večer,  ale Mirka len vyvalila na neho oči a povedala samozrejme, že ideme.
Tak vás budeme čakať, zajtra o ôsmej večer a nadiktoval adresu.
Zaparkoval auto pred ich domom a ešte sa spýtal Mirky, naozaj tam chceš ísť? Na jej nechápavý pohľad vraví vieš, oni sú moslimovia, my sme kresťania, nerád by som, aby ma tam niekto ukameňoval za to, že som sa dotýkal jeho ženy, alebo dcéry.
Neboj, chytila ho za ruku, ja ťa ochránim.
Keď sa otvorili dvere na dome, na sekundu zostalo ticho, taký chlapík v turbane na nich pozeral, oni na neho, tak Slavo začal, ahoj ja som Slavo, načo ten chlapík zakričal úúúž súúú túúúú. Zrazu z každých dvier niekto vybehol, Slava chytilo niekoľko rúk, cítil údery na chrbáte, podávali si ho, ako handrovú bábiku, išiel z objatia do objatia, bolo jedno, či to bol muž, alebo žena, starý, mladý, všetci ho objímali, všetci ho bozkávali, všetci ho tľapkali po chrbáte, štípali na lícach, zrazu stíchli, rozostúpili sa a oproti Slavovi stál mladý muž, na brade sedemnásť chlpov, každý inej dĺžky a s plačom sa vrhol na Slava, objímal ho, bozkával ho, niečo nezrozumiteľné rozprával, Slavo pochopil, že to je asi manžel a novopečený otec, takto ho objal tiež, načo všetci prítomný sa vrhli na nich, začali poskakovať a každý niečo kričal.  Keď sa po chvíľke ukľudnili, tak ten mladý muž sa predstavil, volal sa Hamiz, bol to manžel Ruheny, ďakoval mu v každej tretej vete. Na konci povedal, že mu je vďačný a bude mu zaviazaný do konca života. Objal ho a pobozkal na obe líca. Mirka samozrejme šklebila spoločne s ostatnými ženami a jej mejkap bol nenávratne v háji, zatiaľ čo Slavo myslel na sprchu a na to, ako zo seba zmyje pozostatky telesných tekutín, ktoré na jeho tvári a krku zanechali títo ľudia.
Poďte povedal Hamiz a viedol ich na poschodie. Opatrne otvoril dvere, celá izba žiarila belobou, na veľkej posteli sedela Ruhena a vedľa nej malý batôžtek z ktorého vykúkala mala vlasatá hlava. Slavo pozeral na tých dvoch a nevedel čo má povedať, len sa usmieval a jeho oči skákali z matky na syna. Bol to krásny pohľad. V tom Mirka skoro vykríkla, Slavo, pozri, bože môj a s plačom ho objala a vtedy si to všimol aj Slavo. Nad posteľou bol veľký transparent a na ňom napísané, 

You welcome  Slavomir Hamiz Hamid Moradi 05.12.2006

      Slavo  pozeral na ten transparent s prihlúplym úsmevom na perách, keď si všimol, že Ruhena k nemu natiahla ruku. Objala ho a tri krát mu povedala ďakujem, Slavo jej odpovedal, gratulujem a aj ja ti ďakujem a pozrel hore na transparent. Mirka už medzitým bozkávala malému Slavovi ruky a celá unesená pišťala, pozri sa Slavo, pozri sa, no nie je nádherný? Odchádzali od nich hlboko po polnoci.
Do zoznamu vianočných darčekov im pribudlo ďalšie meno. A vyriešili aj problém stretu kresťanskej a moslimskej viery. Vždy keď prídu na návštevu, tak Slavo pozdraví Hamizovho otca, Hamiza staršieho salam alejkum a on mu odpovie bút póstrafený jésus christ.