Z Londýnského metra - Charlotte

        Keď som nastúpil do vlaku, jediné voľné miesto na sedenie bolo vedľa stojaceho, mladého, zamilovaného a bozkávajúceho sa páru. Aj som sa ich spýtal, či je voľné, ale vôbec ma nevnímali. Mladý, zamilovaný párik, ako vystrihnutý z reklamy na víkendové trhy v Camden Towne. On vysoký, mocný chlap, dlhé vlasy, dlhý čierny kožený vybíjaný kabát, ona o niečo nižšia, postavu mala takú krv a mliečko, tiež bola oblečená podobne, čierny make up a na tvári plno piercingu, takže keď sa bozkávali, vydávalo to také smiešno štrngotavé zvuky. Oni nevnímali okolitý svet a okolitý svet nevnímal ich. Každý sa ponoril sám do seba, do svojich radostí, starostí, alebo problémov.
Na ďalšej zastávke nastúpili dvaja muži a dve ženy, už na prvý pohľad nižšia cenová skupina. Razilo z nich, ako zo starého suda. Boli hlučný a pútali na seba pozornosť, keď v tom sa jedna zo žien zapozerala na tých dvoch vedľa mňa a doslova zakričala,

"Charlotta, Charlotta, si to ty? Čo tu robíš, to čo má znamenať toto? Ako si to oblečená?"
"Ahoj mami", prehovorila tichým hláskom dievčinka.
"Vidíte" a ukázala rukou na dievčinu, "toto je moja dcéra, toto" a potiahla ju za rukáv, "táto čierna príšera, toto je moja dcéra. Moja dcéra, ktorá pred rokom odišla z domu a zabudla to povedať svojej matke". "Ahoj mami", opäť prehovorila dievčina, "ako sa máš?"
"Ako sa mám? Ty sa pýtaš, ako sa mám?" Stále veľmi hlasno rozprávala tá žena-matka, "hľadali sme ťa, všetci sme ťa hľadali, aj polícia ťa hľadala, kde si sa mi stratila, kdéééé", to už matka s plačom  chcela objať svoju dcéru.
Ale dcéra nestála o objatie, mami, "ale ja som bola na polícii, polícia vie kde bývam od prvého dňa, ako som odišla z domu. "
A prečo mi to nepovedali", stále plačlivo lamentovala, "prečo mi to teda nepovedali?"
"Ja som nechcela, aby ti to povedali."
"Ty, tak ja sa starám, vychovávam, dala som ti aj posledné a toto je moja odmena, takto sa mi moja dcéra odmenila, počuli ste to", otočila sa k ostatným cestujúcim, "ona nechce, aby  jej vlastná matka vedela, kde býva, ona nechce, aby ju jej matka mohla navštíviť".
Matka prešla do tvrdého útočného tónu, "tak ty si nechcela, aby mi to povedali? Teba už nezaujíma, ako žije tvoja matka, ako žije tvoj brat, tvoja sestra? Ty si teda pekná dcéra." Na chvíľu zmĺkla, pohľadom si premerala mladíka " a u koho vlastne  bývaš? U neho? Pche, len aby si sa za pár týždňov nevrátila zbitá a po kolenách", dodala posmešne.
"U mňa sa ma lepšie, ako u vás", prehovoril mladík.
"Zavri hubu ty sopliak, lebo ….. " rozohnil sa jeden z mužov, ale mladík sa len vyrovnal, koľko mu to vozeň dovoľoval a muž, skoro o dve hlavy nižší, sa bez slova stiahol do úzadia.
"Za Stevom a Margaret chodím do školy dva krát do týždňa," povedala Charlotta. "Chodím aj na stretnutia rodičov,  zaplatila som im stravenky, kúpila som im oblečenie a topánky na zimu, platím im doučovanie po škole. Ako je to možné, že si si to nevšimla? Ako si si nemohla nevšimnúť, že tvoje deti majú nové oblečenie a nové topánky? Ako je možné, že som ťa nestretla na stretnutí rodičov v škole, ako je možné, že si neprišla na vianočné vystúpenie tvojich detí?" To už Charlotta nerozprávala, ale kričala, vykričala tam matke všetko, že nestojí o jej objatie a ani o jej slzy, objímať si ma mala, keď som bola malá, že sa nikdy nezaujímala o to, ako sa učí, ako žije, čo budú jesť, že kamaráti a krčmy jej boli vždy prednejšie, ako jej deti. Že chcela ísť veľmi študovať a aj ju prijali na univerzitu, ale odišla. Odišla, aby sa mohla zamestnať, aby mohla podporovať svojho brata a svoju sestru. Charlotte tiekli slzy po lícach a zmiešané s čiernym mejkapom padali na zem, ako čierne perly.  Ako tam Charlottina matka meravo stála, Charlotte to dodávalo guráže a bola stále tvrdšia a tvrdšia, keď sa konečne matka zmohla len na chabé, "ale Charlotte" a pokúsila sa chytiť Charlotte za ruku, tá priam hystericky zakričala, "nedotýkaj sa ma, ty sa ma nedotýkaj! Kde máš deti, prečo nie si doma a nevaríš večeru! Čo tu vlastne robíš, prečo sa nestaráš o svoje deti? Ty …, ty …, ja ťa dám na súd a Steva s Margaret si zoberiem k sebe. Počuješ, dám ťa na súd. Ty nie si matka, ty si, ty si kurva!!!" A s plačom sa vrhla svojmu milému do náruče.
Keď vlak zastavil na stanici a dvere sa otvorili, matka Charlotty aj s partiou bez slova a rýchlo vystúpili.