Kto zabil Gabrielu?

Janka sedela v parku na lavičke a striedavo pozerala do slnka a na hodinky. Evidentne na niekoho čakala.

 

Keď ho zbadala, postavila sa a on k nej podišiel. Chvíľu sa rozprávali, on jej strhol retiazku z krku a potom ju udrel. Janka začala kričať, tak sa na ňu vrhol, priľahol ju, Janka vrieskala a rukami ho udierala do chrbta, tak jej jednou rukou chytil ústa.
„Stop, perfektné, perfektné,“ kričal režisér, „Janka, bola si úžasná, hotová profesionálka a teraz si dáme ešte niekoľko detailov.  On bude mať na tvojich ústach ruku a bude ťa dusiť a ty sa budeš brániť a potom sa prestaneš hýbať.  Aby si vedela čo máš presne robiť, tu vedľa kamery  ti budú ukazovať, ako sa máš pohybovať, čo máš robiť s očami a kedy ich zatvoríš a prestaneš sa hýbať. Dobre ideme na nečisto,“ režisér zatlieskal rukami, „všetci na miesta, klapka, kamera!“
Muž chytil Janke ústa a začal ju dusiť, Janka sa začala mykať, rukami sa snažila najskôr zbaviť dlane na ústach a potom  začala muža škriabať po tvári. Ešte raz sa chytila mužovej ruky, oči sa jej rozšírili a ruky zostali nevládne vedľa hlavy, vyzeralo to, akoby si chcela rozstrapatiť vlasy.
„Bolo to dobré, ale Janka, keď ťa bude dusiť  tak sa snaž kričať cez tú jeho ruku, áno? Ideme naostro, všetci na miesta, klapka!“ zvrieskol režisér.

V malej dedinke, kde v strede obce bol malý parčík,  nakrúcali film podľa skutočnej udalosti, ktorá sa stala práve v tejto obci pred vyše štvrťstoročím. Za bieleho dňa,  na pravé poludnie niekto zavraždil jedenásť ročnú Gabrielu. Zadusil ju  a ukradol jej zlatú retiazku z krku. A to priamo v strede obce, v strede toho parčíku a nikto nič nevidel, nikto nič nepočul aj napriek tomu, že podľa stôp, ktoré vtedy zaistila polícia, tam muselo dôjsť k boju medzi obeťou a vrahom.  Gabriela  mala za nechtami  kožu vraha a dokonca, vrahova krv sa našla aj na Gabrielinom oblečení, pravdepodobne ho zranila na tvári. Na prstoch jej našli aj vrahove vlasy a kúsky látky z jeho oblečenia. Aj napriek všetkým týmto zisteniam a dôkazom, vraha nikdy nechytili, lebo sa stalo to, s čím nikto nerátal. Technik z kriminálky zaistil všetky stopy, ktoré na Gabrielinom tele našiel, pracoval veľmi dôsledne a zaistil naozaj všetky stopy. Lenže, keď sa vracal do mesta, nákladné auto mu nedalo prednosť a pri nehode kufrík so skúmavkami vyletel z auta a všetko sa to rozbilo na ceste. Z nákladiaka vytekala nafta a privolaný požiarnici to ešte posypali pieskom a potom to zmietli na jednu kopu a odviezli preč. Nič im z dôkazov nezostalo.
Vtedajší vyšetrovatelia vypočuli celú dedinu, každého obyvateľa a nakoniec im zostalo šesť podozrivých.  Keďže medzi obeťou a vrahom bol boj, bolo jasné, že vrah musí mať na tvári, alebo krku nejaké stopy po boji a všetci šiesti mali  škrabance, drobné odreninky a zranenia. Ešte v ten deň vylúčili z podozrenia Imra, kuriča z materskej škôlky a školy, lebo mal nepriestrelné alibi, v čase vraždy spal ožratý v sklade uhlia, dosvedčili mu to riaditeľka školy a vedúca jedálne, lebo nebola teplá voda.
Zostalo ich päť.
Mäsiar Miloš uviedol, že k škrabancom na tvári a drobným zraneniam prišiel ráno, keď kŕmil statok,  kopla ho krava a on spadol do kríkov v ktorom bolo ešte aj staré pletivo. Svedkov na to nemal žiadnych, ale na nohe mal veľkú modrinu od kravského kopanca.
Krčmár Fero bol v noci na poľovke a cestou domov spadol do kríčia, tiež nemal na to žiadnych svedkov.
Mladý šofér autobusu Milan, síce nebýval v tej dedine, ale v čase vraždy tam mal prestávku a svoje škrabance na krku vysvetlil tým, že v noci zobral do auta nejakú stopárku, pomilovali sa a ona ho tak doškriabala. Bola nenormálne vášnivá, ale nevedel jej meno a ani adresu a tak mu to nemal kto dosvedčiť.
Miestny kaplán okopával ruže, keď si nechtiac buchol motykou do nohy, stratil rovnováhu a spadol medzi ruže, preto má tie škrabance a aj prelepený nos. Svedkov nemal žiadnych.
Krmič na družstve Ondro, v ten deň prišiel do práce trošku neskôr, bol dosť rozrušený a doškriabaný na krku a aj tvári. Uviedol, že k zraneniam prišiel tak, že chcel zabiť morku na nedeľu, ale keď ju chytal v chlieve, tak sa pošmykol a morka ho doškriabala pazúrmi. Svedkov na to nemal.
Aj napriek veľkej snahe vtedajších vyšetrovateľov, sa vraha nepodarilo nikdy vypátrať, lebo z podozrivých sa nikto nepriznal a z dediny nedokázal zase nikto potvrdiť, že v čase vraždy sa v dedine nenachádzal niekto cudzí, náhodný pocestný, ktorý by tiež mohol spáchať ten ohavný čin.

Tú nešťastnú udalosť pripomínal v parku malý pomníček, vedľa ktorého postavili lavičku a práve na tej lavičke nakrúcali ten film. V čase nakrúcania toho filmu z pôvodných podozrivých nežili už krmič Ondro a krčmár Fero.

Filmári mali práve prestávku, Janka sedela v tieni stromu a popíjala malinovku, keď zbadala dievča v krátkych šatoch, sediace na lavičke pri pomníčku, ako pozerá do slniečka a hompáľa nohami. Podišla ku nej.
„Ahoj, čo tu robíš“? spýtala sa Janka.
„Čakám.“
„A na koho, čakáš?“
„Na jedného uja, mal by mi doniesť retiazku.“
„A už tu čakáš dlho?“
„Ehm.“
„A on kedy príde?“
„Neviem.“
„Veď choď za ním, keď nechodí.“
„Nemôžem, lebo by mi ju aj tak nedal, ešte som mu nevrátila dvadsať korún, ktoré som si od neho požičala.“
„Tak mu ich vráť a on ti dá naspäť retiazku,“ povedala prekvapene Janka.
„Ale ja nemám  dvadsať korún,“ a dievča sa smutne pozrelo na Janku.
„Ak chceš, tak ti ich požičiam.“
„Naozaj?“ radostne vykríklo dievča.
Janka podávala dievčaťu dvadsať korún, ale dievča sklopilo zrak a smutne sa spýtalo, „odniesla by si mu tie peniaze, lebo mne by aj tak neotvoril.“
Janka sa usmiala, „odniesla a kde býva?“
„Tam,“ dievča ukázalo rukou, „a len mu povedz, že mu posielam tie peniaze, tak nech mi vráti tú retiazku, lebo že sa mi tu už nechce dlhšie čakať.“
„A ako sa voláš?“
„Gabika.“
Janka išla do  toho domu, ktorý jej dievča ukázalo a zaklopala na dvere. Dosť dlho trvalo, pokým sa dvere otvorili.
„Dobrý deň ujo,  Gabika vám posiela týchto dvadsať korún a odkazuje vám, aby ste jej vrátili tú retiazku čo ste jej zobrali, lebo sa jej už nechce dlhšie čakať na tej lavičke,“ a Janka vystrela ruku s dvadsať korunou.
Starý pán, ktorý sa podopieral jednou barlou, dlho, predlho pozeral na Janku, potom sa zohol a zobral dvadsať korunu z Jankinej ruky. Keď ju bral, po lícach mu stekali slzy a dvere bez slova zabuchol.
Janka utekala späť do parku pri lavičku a už zďaleka kričala, „zobral si ju, zobral si ju, ale retiazku mi nedal,“ otáčala sa na všetky strany, ale dievča nikde nevidela. Pýtala sa všetkých okolo, ale nikto nevidel dievča v krátkych šatoch, ktoré sedelo na lavičke.

Bolo už dávno po polnoci, všade bolo ticho, len občas zaštekal v diaľke pes. Krížom cez park sa ponáhľal starý muž s barlou v jednej ruke a z druhej ruky mu cez prsty visela zlatá retiazka. Nohami šúchal po tráve, a ťažko a zhlboka dýchal.

Len čo sa slnko ukázalo na oblohe, ticho ešte spiacej dediny prerušila policajná siréna. V parku pri lavičke, našli mŕtveho muža. Ležal na tráve, horeznak  a hlavu mal  na rohu toho malého pomníka, ktorý bol teraz celý od krvi.  Oči mal ešte stále otvorené, pozeral sa niekam do hora a v otvorenej dlani mal zlatú retiazku s príveskom v tvare písmena G.

Bol to miestny kaplán.

Keď prišiel vyšetrovateľ na miesto činu, už si celá dedina šepkala, že vrahom Gabriely bol kaplán. Vyšetrovateľ, mladý, vysoký a pohľadný muž, nosil okuliare, Lenonky, mal tmavé vlasy  tak po plecia, jemné fúziky a koziu briadku. Podobal sa na toho herca Johnnyho Deppa, preto ho všetci  volali Johny, aj keď bol Anton po otcovi. Vyšetrovateľ sa sklonil k mŕtvemu kaplánovi, pozorne si všetko prezrel, potom si prečítal starý spis z vyšetrovania vraždy Gabriely  a zapálil si cigaretu. Chvíľu tam stál a očami sa snažil zachytiť každý, aj ten najmenší detail. V noci nepršalo, ale kaplán mal od blata špinavé topánky, aj nohavice mal zablatené a barla bola tiež od blata. Lenže barla vyzerala očistená od blata, lebo pod lavičkou boli hrudky hliny a na lavičke bol dlhý, rozmazaný odtlačok kaplánovej zablatenej dlane.  Vyšetrovateľ povedal „hmmm,“  lebo barla ležala pri ľavej ruke v ktorej mal kaplán retiazku, toto mu nedávalo zmysel. Potom sa obzrel a na tráve ešte bolo vidieť zablatané stopy, cestu, kadiaľ išiel kaplán. Išiel krížom cez park, musel sa ponáhľať, lebo si cestu skrátil cez kvetinový záhon. Vyšetrovateľ si kvokol, raz sa pozrel na mŕtveho kaplána a potom smerom odkiaľ prišiel. Urobil to niekoľko krát, potom vstal, podišiel ku kaplánovi a skontroloval mu obsah vreciek. Najskôr našiel modlitebnú knižku, potom patričky, ampulku s nitroglycerínom  a nakoniec svätenú vodu. Vyšetrovateľ si ešte raz niečo nalistoval v starom spise, potom podišiel ku starostovi a spýtal sa ho, či majú v tom záhone ruží namontovanú závlahu, kde býval kaplán a kto zomrel dnešnej noci. Starosta povedal, že o druhej v noci sa spúšťa polievanie toho záhonu, potom ukázal rukou na druhú stranu parku, nie na tú, odkiaľ išiel v noci kaplán a zomreli traja ľudia. Kaplán, Imro, bývalý kurič v škôlke a škole a mäsiar Miloš.

Vyšetrovateľ si zapálil cigaretu, slastne  vyfúkol dym a povedal, „prípad je vyriešený, vrahom nebol kaplán, ale .....“

Tak kto vlastne zabil Gabrielu?
A ako na to vyšetrovateľ prišiel?
Dokážete sa v tom vyznať?