Jesus Christ - poviedka

Moje meno je Jesus Christ. Nie, neľakajte sa, moja mama ma počala normálne, neboli v tom žiadne čary a ani zázraky, normálne sa milovala s chlapom.

{rea 

Študovala vtedy na výške, krásna blondínka s modrými očami, taká umelecká, naivná duša a páčili sa jej sa jej vysokí, opálení a kučeraví muži. Bola na nejakom odbornom seminári, kde boli v tej dobe prednášajúci aj zo zahraničia a jeden z nich, Španiel Miguel, presne spĺňal jej predstavy. Bol  vysoký, snedý a kučeravý a tak ešte v ten večer počali mňa. Miguel sa niekde stratil a ja som sa objavil. Mama, aby nikdy nezabudla na svoje náhle vzplanutie s horúcim Španielom mi dala meno Jesus. Ešte ani neskončila školu a už čakala druhé dieťa s Juhoslovancom Nikom, ktorý k nám prišiel študovať. Ale on sa zachoval chlapsky  keď sa dozvedel, že moja mama je s ním tehotná, zobral si ju za ženu a mňa si osvojil. Dostal som po ňom meno Christov, ale hneď ako som mal osemnásť som si ho skrátil na na Christ, lepšie to znie a hlavne po Anglicky, Ďžezus Chrájst. Niko bol dobrý otec, nerobil žiadny rozdiel, či som bol jeho, alebo nebol a ja som ho miloval ako vlastného otca. Veď som sa na neho ešte aj podobal, nikto neveril, že nie som jeho, bol som mu podobnejší, než jeho Branko a o rok mladšia Slávica. S Nikom sme sa mali dobre, každý rok sme chodili aj dva, tri krát k moru do Juhošky, do Tatier na lyžovačku, do Prahy, na Palisádach sme mali prenajatý krásny veľký byt a auto z Tuzexu. Bol som tretiak na základnej,  keď som sa vrátil domov zo školy a v byte bolo veľa cudzích mužov, mama plakala a tí cudzí muži  naše veci hádzali do takých veľkých vriec a potom nás odsťahovali na okraj mesta do robotníckej ubytovne. Boli to tajní, lebo Niko nebol Niko a nebol ani Juhoš, ale Albánec a k nám pašoval  drogy. Po Nikovi sa zľahlá zem a mama sa o nás starala ako najlepšie len vedela. V tej ubytovni sme nebývali dlho, už po  pár týždňoch sme sa sťahovali do veľkého domu z opačnej strany Slavína k nemcovi Herbertovi. Pracoval u nás pre jednu nemeckú firmu, veľa cestoval a mama sa mu starala o dom a záhradu, keď bol na cestách. Staral sa o nás dobre, až tak, že do roka mu mama porodila Gertrúdu. Bola úplne iná, ako my traja, mala blonďavé vlásky, bielu pokožku, medzi nami bola ako anjel medzi čertami. Nemala ešte ani pol roka, keď pred domom zastal mercedes a z neho vystúpila jedna pani. Bola to Herbertová manželka.  Mama o nej ani netušila a ona nerobila žiadny cirkus, len Herbertovi povedala, že má dva týždne na vyriešenie tohto problému, ináč podá žiadosť o rozvod v ktorom ho o všetko ošklbe. O týždeň nám Herbert vyložil veci pobalené do kufrov pred dom, mame dal obálku s peniazmi a viac sme ho nevideli. Istý čas  sme bývali  mimo mesta, ale to nebolo dobre, lebo nás mama musela nechávať samých, keď šla do práce, tak sme sa opäť sťahovali. Do vily na Kramároch kde býval taliansky obchodník Giuliáno.  Ale tam sme neboli ani pol roka, keď nás tajní opäť vysťahovali, tentoraz mimo mesta a mame zakázali vstup do mesta. Vysťahovali nás do malej dedinky asi sto kilometrov od mesta, tam sa už narodila aj malá Júlia, Giulianova dcéra. Odtiaľ bolo všade ďaleko, len na autobusovú zastávku sme to mali dva kilometre pešo po poľnej ceste. Aj dva krát do týždňa nás prišli navštíviť tajní, nezaujímalo ich, či máme čo jesť, len to či je mama doma. Ale aj tam nás prišiel Giuliáno zopár krát navštíviť a potom sa prepadol pod zem, ako všetci ostatní. Na školu mi dovolili ísť len za murára a aj to len na trojročnú učňovku, po ktorej som si ale spravil večerne maturitu.  Nastúpil som na základnú vojenskú službu. Stal sa zo mňa vojak Jesus Christ, alebo ešte lepšie súdruh vojak Jesus Christ. Ale malo to svoje výhody mať takéto meno, aby nadriadení nemali problémy, tak ma jednoducho niekam upratali, kde ma nebolo vidieť. Len jeden taký blbec si stále potreboval niečo dokazovať, tak ma neustále pchal niekam do služby a s radosťou  komolil moje meno, ale najradšej ma oslovoval vojak ježiško, alebo súdruh ježiško. Bol odomňa nižší viac ako o hlavu a tak som ho na oplátku oslovoval poručík, aj keď bol kapitánom, načo sa on neskutočne zlostil a keď sa mi vyhrážal basou, tak som sa mu vždy ospravedlnil, že prepáčte mi súdruh kapitán, ale ja z tejto výšky nedovidím koľko máte hviezdičiek na ramene. Keď som sa vrátil z vojny, boli sme bohatší o brata Karola, ktorého mamka počala s Óskarom Cszonkom, miestnym cigánskym vajdom a muzikantom. Aj on spĺňal jej predstavy. Chcel som ísť študovať na vysokú školu, ale s mojim kádrovým posudkom som nemal šancu.  Vtedy mi pomohol Óskar. Vedel som hrať trošku na gitaru a spievať, tak ma pribral k nim do kapely. Chcel som sa niečo naučiť, tak som si kúpil nejaké noty pre samoukov, ale Óskar mi ich otrieskal o hlavu, vraj on hráva tridsať rokov a noty nepozná. Spieval som s nimi skoro rok, hrali sme na jednej akcii, keď nás oslovil jeden pán, chcel zahrať na svadbe jeho dcéry. Bol dekanom na univerzite, Óskar na tej svadbe hral zadarmo a mňa ešte v tom roku  prijali na výšku. Ale vyštudoval som už sám, som inžinier, inžinier Jesus Christ. Začal som ako technológ v jednom veľkom podniku a keď sme otvárali novú prevádzku, na ktorej sa podieľali aj zahraničné firmy, stretol som tam Giuliána. On ma nespoznal a keď som sa mu prihovoril a predstavil, tak mal v tvári strach, ale načo vyťahovať staré krivdy. Ukázal som mu fotky Júlie, z ktorej medzičasom vyrástla krásna mladá slečna, aj sa mu ruky roztriasli. Keď sme sa lúčili, tak mi ešte povedal, že sa bude snažiť nejako revanšovať.  Ale to som počul už mnoho krát. Lenže on mi asi za dva mesiace zavolal, že jeho spoločnosť  získala ďalší kontrakt a že potrebujú koordinátora v našej republike. Tak som nastúpil k nim do firmy a odvtedy sa potĺkam po svete. Najskôr len po tom socialistickom, ale od revolúcie po celom. Volala mi sestra, že s mamou je zle, lebo má sklerózu multiplex. Tak som prišiel.
        Zobral si taxík a išiel do nemocnice, kde ho už čakali sestry a bratia, len Júlia chýbala, prednášala v Miláne. Mame kúpil ruže, červené, tie milovala a bonboniéru Figaro nugát, tu milovala tiež. Zastavil pred dverami, prehrabol si tie svoje dlhé a kučeravé vlasy a otvoril dvere na nemocničnej izbe. Mama sedela na posteli a rozprávala sa s vnúčencami, ktorými ju Jesusovi súrodenci bohato obdarovali. Keď ho zbadala, chvíľu sa na neho začudovane pozerala a potom tak zamyslene povedala, “teba ja odniekadiaľ poznám, určite ťa poznám” a pokývala prstom smerom k nemu. “Babka, veď to je Jesus, čo ho nepoznáš?” Zvolal Slávicin najmladší syn so smiechom. “Jesus? Jezu, Jezu môj, už som ani nemyslela že prídeš, veď minule som ťa videla, ako ťa zabili, Jezu môj” povedala Jesusova mama, natiahla k nemu ruky a rozplakala sa. Jesus ju objal, pohladkal po ešte stále krásnych blonďavých vlasoch a zašepkal jej, “neboj mama, to bol len film, ja som prišiel, som tu, tak pšššššt” a Jesus tíšil plakajúcu mamu. “A ja som si myslela, že ťa už neuvidím, Jezu môj,” hovorila mama cez slzy.
“Mama,” Jesus sa pozrel mame do tých jej krásnych modrých očí, “a nepamätáš si ako si mi hovorila, že kto žije v srdci, žije v nás,  žije naveky?” povedal Jesus a mamu silno objal.
“Jesus, kedy už prídeš domov, kedy sa už usadíš?” Spýtala sa mama Jesusa vyčítavo, ale Jesus ju opäť pohladkal po vlasoch, oprel si čelo o jej čelo a tíško jej povedal, “mama a kto mi hovoril, keď som bol malý chlapec a ty si išla v noci do práce, ja som ťa držal za krk, plakal som a nechcel som ťa pustiť, že raz mi bude patriť celý svet, že všade kam prídem ma budú poznať, všade budem mať veľa priateľov a všade budem doma?  Veď to si bola ty, mama,”  pobozkal mamu na čelo a ešte dodal, “už si na to zabudla?”
“Nezabudla Jesus, nezabudla” povedala mama ticho, utrela si slzy na líci, spravila Jesusovi na čele krížik palcom, pobozkala ho a ešte dodala, “a ani ty nezabudni Jesus, že dobro ti bude dobrom odmenené.”
“Snažím sa mama, snažím………………………”