Z Londýnského metra - Smutná víla

       Chytila sa tyče s kabelky vytiahla knihu a začala čítať. Po chvíľke zatvorila oči a zhlboka dýchala. Po lícach jej začali tiecť slzy. Tá kniha musí byť ciťák, nevidel som na obal, mala ju zabalenú v novinách a ona musí byť tiež citlivá a romantická duša, keď to takto prežíva. Iba že ona tú knihu zatvorila, vložila ju do kabelky, ale slzy tiecť neprestavali. Neplakala, len jej tiekli slzy. Neplakala ona, plakala jej duša. Oprela si hlavu o ruky, ktorými sa držala tyče a nahlas dýchala. Po chvíľke sa po tej tyči zviezla dole a zostala tam s hlavou  opretou o ruky kvočať. Hneď jej niekoľko ľudí ponúklo svoje miesto na sedenie, ale ona to odmietla, nie ďakujem, nechcem sedieť.
Bol na ňu smutný pohľad. Čo ju asi tak trápi? Možno choroba, možno zlomené srdce, sklamanie v láske. No nech to už bolo hocičo, muselo to byť pre ňu veľké trápenie.
Pokúsila sa vstať, ale nedarilo sa jej tak jej muž, ktorý stál vedľa nej pomohol, podal jej džentlmensky vreckovku a dodal, všetko bude ok, uvidíte. Ona si utrela slzy, vyfúkala noštek a on sa ešte spýtal, môžem vám nejako pomôcť a podával jej dalšiu vreckovku. Ona ho chytila za ruku, pritiahla sa  ku nemu a oprela si hlavu na jeho hruď. On tam stál chvíľku nepohnute, oči otvorené dokorán, ale potom ju chytil okolo ramien  jednou rukou a ona tíško, ale počuteľne povedala ďakujem.        Takže predsa to zlomené srdce, preto tie slzy. Preto odmietla ponúkané miesto na sedenie. Ona nepotrebovala sedieť, ona potrebovala objať. Pritúliť sa k niekomu. Potrebovala cítiť dotyky a objatie.
Potom, ako ju ten muž objal sa ona ešte viac pritiahla k nemu, tak aj on ju ešte viac a silnejšie objal, jednou rukou za ramená, druhou za krk a prstami ju hladkal po vlasoch. Ona ho opásala svojimi rukami a stískala a stískala. On napol svoju hruď na prasknutie a musel sa cítiť, ako pán tvorstva a my, všetci muži naokolo, sme mu  závideli a zároveň ho aj nenávideli.
Ona si občas hlasno vzdychla a potom sa ešte tuhšie k nemu pritisla a jeho ruky ju objímali a boli stále odvážnejšie.

Ako to skončilo neviem, lebo som musel vtedy vystúpiť.
Ale ako to vtedy  naozaj skončilo, som sa dozvedel o niekoľko mesiacov neskôr.

V raňajších novinách METRO, zadarmo rozdávaných na staniciach londýnskeho metra, som si všimol maličký článoček v ktorom upozorňovali na atraktívnu zlodejku a podvodníčku, ktorá okráda mužov tak, že filmuje nevoľnosť, alebo plač a potom sa  k nim pritúli, nechá sa objímať čím odpúta mužovu pozornosť a okradne ho. Nepracuje sama, ale ide o organizovanú skupinu, pretože z ukradnutých kreditných kariet boli v priebehu niekoľkých minút odcudzené tisíce libier a to buď nákupmi tovarov cez internet, alebo prevodom hotovosti na účty do afrických krajín.
A vtedy som si na ňu opäť spomenul. Na tú krásnu smutnú vílu. Ako nastúpila do vlaku, rozhliadla sa a postavila sa presne vedľa toho muža v dobrom obleku a s koženou taškou medzi nohami.