Z Londýnského metra - On a Ona

Ahoj.
Ahoj, čo tu robíš?
Bol som tu pracovne a za hodinu mi letí lietadlo, ale čo tu robíš ty?
Ja som tu tiež pracovne, ale domov letím až zajtra, povedala a usmiala sa.
Nastala chvíľka taktického mlčania. Ona si prezerala jeho a on si prezeral ju. Navzájom sa šacovali. Ako sa máš sa spýtali obaja skoro súčasne.
Dobre a čo ty? Tak isto, stále cestujem. Ja tiež. Ešte stále pracuješ v tej firme? Hej a ty? Aj ja. A čo rodičia, zdraví? Ale áno zdraví a čo tvoji? Dúfam, že áno, už som ich nevidel mesiac. Stále na cestách? Hej, stále niekam lietam. A čo ty? Ja? Tak isto, ako ty. Stále na cestách, niekedy sa ani nestihnem vybaliť a … Si sama, alebo?  Sama, veď denne pracujem šestnásť hodín a potom, kto by chcel také motovidlo. Povedala sebavedomo, ale rumenec v lícach ju prezradil.
      Vlakom trošku trhlo a ich ruky sa na tej tyči stretli, dotýkali sa. Všimli si to, pozreli sa hore na ruky, stretli sa im oči. Ten pohľad, to bola spoveď, otázky a odpovede v jednom.
      Na ďalšej zastávke vystupujem, mám tu hotel, povedala ona. Zhlboka sa nadýchla, tak ti prajem šťastný let, pozdrav vašich a.. a tak, dodala rozpačito.  Aj tebe prajem šťastný let a nech sa ti darí, dodal on.       Keď vlak zastavil na stanici, podali si zdvorilostne ruky a asi na tretí pokus sa dohodli, že si dajú pusu na líce. Nebola to taká rýchla pusa, cmuk, cmuk a ahoj. Bolo také pomalé líčko na líčko a obidvaja pritom zažmúrili oči, aby sa mohli nadýchnuť vône toho druhého.
     Ona stála na peróne oproti dverám a on vo vlaku. Pozerali sa na seba a usmievali. On jej zakýval a usmial sa, ona odkývala a usmiala sa tiež. Stáli tam mlčky a čakali až sa na vlaku zatvoria dvere.
      Dvere sa zatvárajú, neblokujte dvere prosím, ozvala sa hláska a dvere sa začali zatvárať. On v tom vyrazil, ako raketa, postavil sa do dverí a vystrel k nej ruku. Ona natiahla svoju. Pomaly, po centimetroch sa k nemu približovala, on zhlboka dýchal, jej sa triasli pery. Zostali od seba len niekoľko milimetrov, pozerali sa do očí. Prvá pusa, krátky pohľad do očí, druhá pusa, jej ruka sa ponára do jeho vlasov, tretia pusa nemá konca. Dvere sa stále pokúšajú zatvoriť, ale jeho noha im to nedovoľuje a teta v oranžovej uniforme, ktorá neustále vykrikuje nastupujte do vlaku, neblokujte dvere a dáva znamenie rušňovodičovi cez vysielačku, len mlčí a pozerá na tú dvojicu.
Po tretej puse prišla ďalšia a ďalšia, keď jej chytil tvár do dlaní a povedal, milujem ťa, vždy som ťa miloval a nikdy by som nedokázal milovať inú ženu, než teba. Ona vybuchla do takého plaču, že ani jeho silné objatie, nedokázalo stmiť jej plač.
      Keď on a ona vystúpili na perón, kde pokračovali v objímaní a bozkávaní a hladkaní a dotýkaní sa, vo vlaku zostalo zrazu tak milo. Staršia pani stisla ruku svojmu manželovi, usmiato sa na neho pozrela, on na ňu a utrel si slzu pod okom.