Z Londýnského metra - Džing bels

        Voľné miesto bolo vedľa takej naozaj sympatickej dievčiny, hneď ako som sa usadil, začal som ju po očku sledovať a obzerať si ju, ale maskoval som sa tým, že som sa akože pozeral von z autobusa.  Na ďalšej zastávke nastúpil starší pán aj so svojím synom. Ten syn mal mentálny postih, bolo to vlastne dieťa uväznené v tele dospelého muža. Sadli si hneď vedľa dverí, dvere sa zatvorili a autobus sa pohol. Prestal som mu venovať pozornosť a opäť som si, akože obzeral výklady cez okno autobusa. Mala celkom pekný noštek, čiapku zarazenú až po koreň nosa,  práve chcela otočiť hlavou , takže som mal možnosť zistiť farbu jej očí, keď sa od dverí ozvalo to dieťa uväznené v tele muža a takým nevinným hrubým hlasom začal spievať, džingl bels, džingl bels a do toho si začal tlieskať. Ja viem, že sa to nemá, že sa to nepatrí, ale prišlo mi to strašne smiešne. Zakryl som si tvár dlaňou, že mi až soplík vybehol. Vyfúkal som si svoj malý noštek a vtom som v periférnom videní zbadal, že sa tá vedľa mňa sediaca dievčinka na mňa pozerá.  Obzrel som sa a ona, možno keby mi rovno povedala, ty debil, tak by som to prijal, ale ona sa mňa tak divne pozerala. Bol to pohŕdavý pohľad, ale na mňa mal úplne opačný účinok. Opäť som vyprskol do smiechu, ešteže som mal vreckovku na nose, lebo neviem, neviem. A ona, premerala si ma vražedným pohľadom a nechápavo pokrútila hlavou. Ibaže do toho sa opäť ozvalo, džingl bels, džingl bels a ešte aj zdvihol ruky nad hlavu a začal tlieskať. To som sa už nedokázal udržať, stiahol som  si čiapku do tváre, dlaňami som si zakryl tvár a schoval za sedadlo predo mnou. Keď ma prešiel záchvat smiechu, utrel som si slzy, zhlboka nadýchol a povedal sorry. A ona opäť ten zabijácky pohľad, ale na perách som zbadal jemný pohyb, akoby sa chcela usmiať. Skúste byť ticho, keď sa opäť naplno autobusom rozliehalo džingl bels, džigl bels, džingl ól duéj. Schovával som smiech do dlaní, držal som si ústa, ale nedalo sa. V tom som pocítil ranu do stehna, to ma sympatická dievčinka udrela, zasipela shut up! Otočila sa k oknu, šál si vytiahla až na nos, ale trasúce sa ramená ju prezradili. Tiež sa smiala. On ale pokračoval v spievaní a keď zaspieval in a van hors ópn sléi , tak sa postavil a zaerdžal ako koník. To som sa už opäť schovával za sedadlo predo mnou, ale nebol som sám. Aj sympoška v čiapke si už schovávala tvár do dlaní, aby sa nerehotala nahlas. Na ďalšej zastávke starý pán aj so svojim synom spevákom vystúpili, ibaže záchvaty smiechu pokračovali ďalej. Bolo nám smiešne všetko. Stačilo, že sme sa na seba len pozreli a už nám aj slzy tiekli. A keď sa na križovatke vedľa nás postavil pohrebák, už som sa ani nedokázal smiať, čo ma bolelo brucho a sympoška stratila akékoľvek zábrany a rehotala sa, ako sa hovorí, na plnú hubu. Keď som vystúpil a dvere sa zatvorili, len som rukou naznačil, že zvoním a až von som počul, do akého smiechu vybuchla. Smiala sa krásne, ale aké mala oči, to som si zabudol všimnúť.